V tieňoch súcitu

60. Kapitola

Stisla som pery a privrela oči. Ticho, ktoré nastalo, nebolo ničím zlým a v podstate som to čakala... ale aj tak mi z toho bolo nevoľno. Ako prvý sa odhodlal prehovoriť Nyx: ,,Takže... čo iné si ešte namaľovala?"

,,To fakt? Práve na toto sa spýtaš?" oboril sa naňho Priamos, ktorý úplne zabudol na Nyxovo varovanie, aby si dával pozor na jazyk. 

No Nyxa očividne jeho tón práve teraz vôbec nezaujímal a s pokojom v hlase vysvetlil: ,,Maľovanie symbolov bolo akýmsi videním. Vzhľadom na to, že rodné mesto nikdy neopustila..."

,,Ako vieš, že ho neopustila?" zamračil sa Edan, ale zrak od otvorenej knihy nedvihol.

Nyx prekrútil očami, ale vysvetlil: ,,Povedzme, že som mal možnosť jej nahliadnuť do spomienok, takže viem... toho veľa. Tak ma prosím kvôli pripomienkam, týkajúcich sa toho, čo viem a ako to viem, neprerušujte. Každopádne, symboly boli ukryté v jej hlave, pretože v meste ľudí, obzvlášť takom, ako je Cameliard, by sa nikdy neobjavili a to ani v knihách o mýtoch a podobne. A ak maľovala magické znaky, možno namaľovala aj iné veci, ktoré nám môžu viacero vecí vysvetliť..."

Zamračila som sa a otočila k nemu hlavu: ,,Máš ma za proroka, či čo?"

,,Nie úplne. Myslím si, že z nejakého, mne nejasného, dôvodu vieš veci, o ktorých by si normálne nemala ani tušenie. Si zviazaná s Tenebrisom. A k mágii tých, čo sú spätý s hviezdami, patrí aj videnie do budúcnosti. Sú to len obrazy, ale presne to si maľovala aj ty. Možno nie si zviazaná len s tieňmi, ale aj s hviezdami. Možno máš v sebe aj túto moc, len o nej nevieš. A možno... možno je to niečo ešte mocnejšie, čomu zatiaľ nemáme šancu porozumieť..." Nyx sa usmial a ja som mu slabý úsmev opätovala, ale... zase som sa dostala do bodu, keď nerozumiem sama sebe. Nemala som po vynorení sa z jazera pochopiť všetko? A predsa sú tu otázky. Predsa je tu časť, ktorej ešte nerozumiem a už mi to začína liezť na nervy.

Aillard pokýval hlavou a otočil sa ku Conlaedovi, ktorý upieral zrak do okna, ale vedela som, že nevníma nič z toho, čo sa za sklom deje. Kráľ Aequor pristúpil o krok bližšie a naklonil hlavu: ,,Prečo mám pocit, že je všetko inak?"

,,Bariéra padla. Samozrejme, že je všetko inak," odvetil Conlaed tak potichu, že aj s férskymi ušami sme ho počuli len slabo.

,,Hovorím o niečom inom. Keby som ťa nepoznal, povedal by som, že sa niečoho bojíš..." zamrmlal Aillard, premeriavajúc si Conlaeda.

Ten si len povzdychol a otočil sa k nám: ,,Ničoho sa nebojím, len... som nervózny. Ak sa bojím, tak o niekoho, nie niečoho. Irituje ma fakt, že neviem, ako jej pomôcť!"

,,Nyx má pravdu," zamrmlala som, čím som ušetrila Conlaeda ďalších otázok, na ktoré nechce odpovedať. Ešte raz som prešla prstami po stránke v knihe a vystrela sa: ,,Nech som maľovala čokoľvek, mnoho vecí šlo z môjho podvedomia. Už ani neviem, čo všetko som namaľovala, ale obrazy sú stále v dedine. Pôjdeme tam a uvidíme..."

,,Na to nie je čas. Musíme ísť do kamenného mesta," namietal Rio, ktorý už začínal chytať farbu. Akoby sa mŕtvola pomaly preberala k životu.

Nyx k nemu otočil hlavu: ,,Ale bez tých vízií, alebo čo to vlastne je, budeme v kamennom meste možno úplne zbytočne."

,,Tak sa rozdelíme," zastavil Edan hádku, ktorá sa našťastie ešte poriadne nezačala, len sa k nej schyľovalo. Nemali dôvod sa hádať, šlo skôr o výmenu názorov. Ale keďže sme všetci pod tlakom a plní neistoty... komukoľvek by mohlo z úst všeličo vyletieť a keďže je v tejto miestnosti viac ako jedna osoba, ktorá po vzplanutí hnevu ničí všetko okolo seba, mohlo by sa rozpútať peklo.

Keď sme všetci čušali, Aillard prikývol: ,,Edan má asi pravdu. Časť z nás pôjde do kamenného mesta... tá druhá pôjde do No... Nyxinho rodiska."

Prikývla som a pohľadom zablúdila ku Conlaedovi, nervózne zazerajúceho na zem. Napínal a opäť uvoľňoval svaly, rýchlo žmurkal a občas ním trochu šklblo. Aillard sa s Edanom pustili do delenia skupiniek a ja som vykročila ku kráľovi temnôt. Keď som stála vedľa neho, zodvihol zrak a slabo sa usmial: Budem úprimný... neviem, čo mám robiť.

A zdá sa ti, že ja áno? slabo som sa zasmiala, ale iba v duchu. Na perách mi stále pohrával iba slabý úsmev.

Conlaed mi ten úsmev opätoval a vzdychol si: Do toho mesta pôjdem s tebou. A vezmeme aj svorku...

Neviem, či ich do toho ťahať...

Obaja vieme, že ak by sa čokoľvek zomlelo, lepšie ako vlci ťa nik neochráni.

Máš na mysli niečo konkrétne?

Odmlčal sa, ale napokon ku mne vyslal ďalšiu myšlienku: Tí ľudia mali s tebou problém už predtým... kto vie, čoho sú schopní, keď uvidia féra.

Vieš, že sa o seba postarám...

Áno, ale vlci zaženú myšlienky na útok skôr, ako sa splodia. Pozri, keby uvažuješ nad tým, koho ohrozíš a koho nie... povedzme si úprimne, to by si mohla ísť rovno sama, čo by som ti samozrejme nedovolil, ale to je vedľajšie. Oni nám pomôžu... a budú radi, že sú s tebou. A ty budeš mať tiež dobrý pocit, nie...?

Ani veľmi nie... alebo áno? Veď ja ani ne...

,,S Nyx pôjde... no, Nyx a Priamos..." začal Aillard, ale Conlaed ho zastavil, než by stihol povedať niečo ďalšie.

,,Tak to ani náhodou. S Nyx idem ja..." zavrčal, načo Aillard nadvihol obočie, ale prikývol.

Vzdychol si a prešiel prstami po koreni nosa: ,,Tak dobre. Ja s Nyxom, Horatiom a Riom pôjdeme do kamenného mesta. Nyx, Conlaed a Priamos do Cameliardu. Edan, tebe zverím vládu..."

,,Nemal by si tu sám ostať?" zamračil sa Edan na bratranca a neisto zvraštil obočie.

Aillard ale pokrútil hlavou: ,,Viem toho najviac... mal by som ísť ja."

,,Nesúhlasím veličenstvo. Vedomosti nechaj na mňa a liečiteľa. Ako zálohu zver Edanovi knihy, ale práve teraz sa od svojho trónu vzdialil jeden kráľ... nerob to isté. Nie, keď si k Ventum nebezpečne blízko..." Nyxove slová Aillarda nepotešili, ale súhlasil. O Tenebris sa Hanniel postará, ale kráľovstvo noci je od Ventum dostatočne vzdialené. Aequor je hneď vedľa... nebolo by múdre sa v tejto situácii vzdialiť. 

Conlaed spokojne prikývol a otočil hlavu k Priamosovi, ktorý na nás neisto civel. A nech bola situácia akokoľvek zlá, rozosmiala som sa a Conlaed zrovna tak. Priamos len zvraštil obočie a radšej sa otočil. Tým sme skončili a každý si šiel pripraviť veci na odchod, ktorý bol naplánovaný na zajtra. Na chodbe som si ešte odchytila Horatia, ktorý nezvykle mlčal, odkedy som spomenula maľby. Liečiteľ sa len usmial a pokrútil hlavou: ,,Vedel som, že si veľmi mocná od chvíle, čo si mi do tváre takmer zavŕtala vidličku... Len som dúfal, že ťa nečaká niečo takéto. Problém je, že tých najmocnejších, práve toto vždy čaká. A teraz sa zdá, že na tvojich pleciach je všetko. Príde mi to byť priveľa..."

,,Ak sa o mňa bojíš Horatio... tak nemusíš. Prešla som mnohým a Sauron rozhodne nebude ten, kto ma zastaví..." snažila som sa ho... ja neviem, upokojiť? Nech som cielila k čomukoľvek, nevychádzalo to, pretože na tvári mal Horatio stále ten istý pochmúrny výraz. 

Len si vzdychol a pozrel mi do očí: ,,Patrí k najmocnejším férom v celej Elemente, Nyx. Conlaed ho možno porazil, ale on je kráľovskej krvi... Keď budeš stáť proti Sauronovi sama a ten moment nastať môže, tak..."

,,Upokojí ťa, keď ti poviem, že som Conlaedovi rovná?" nadvihla som obočie a na okamih ho umlčala. 

Nechápavo pokrútil hlavou: ,,Ako si tým môžeš byť istá...?"

,,To by bolo na dlho... a len by si sa pýtal na veci, ktoré nie sú teraz tak dôležité. Ale viem to," vysvetlila som a usmiala sa. Horatio mi ten úsmev neopätoval, ale vedela som, že je pokojnejší. Nepáči sa mu, že mu všetko nevysvetlím, ale verí, že viem, čo robím. A ja dúfam viac menej v to isté.

Dúfam, že sa páčila ;)