V tieňoch súcitu

86. Kapitola

Sedela som s prekríženými rukami pri okne izby, do ktorej ubytovali mňa a bezmennú. Tá bola práve teraz zavretá vo svojej spálni, ktorá bola naproti tej mojej a Eldwyn sedel pri mojich nohách. Občas, keď sa zahmýril a vyslal ku mne nejakú myšlienku, usmiala som sa a spolu s odpoveďou ho poškrabkala za ušami.

Práve som sa ho chystala spýtať, či sa mu neozval Basil, alebo niekto iný zo svorky, keď sa otvorili dvere a v nich sa objavila slepá férka. Bezmenná však zastala na prahu a otáčala hlavou, akoby niečo hľadala. Tľapla som Eldwyna po boku, ten sa hneď postavil a hlavu si obtrel o jej ruku. Tá sa pousmiala, keď ju priviedol k jednému z dvoch kresiel a posadila sa. Začínam si uvedomovať, že sa bezmenná zdá, akoby videla, tak často... až občas zabúdam, že v skutočnosti je naozaj slepá.

Menovaná... alebo možno skôr nemenovaná naklonila hlavu a zvláštne sa zamračila. A možno mi jej výraz prišiel byť zvláštny len kvôli bielym očiam, ktoré mi v istých momentoch prišli až strašidelné. Jej zamatový hlas preťal ticho: ,,Strach, malý vlk. Z čoho tvoje srdce bije, akoby pretekalo s koňmi na pláňach Terramu?"

Neubránila som sa nadvihnutému kútiku a sklopila zrak k svojim rukám: ,,Asi zlyhania. Najskôr to bude práve to..."

,,Nie, malý vlk. Niečo iné. Niečo, čo ťa doteraz netrápilo... Čo to je?"

Zodvihla som k nej búrkové oči a sledovala jej tvár. Nemenila sa. Len sa na mňa dívala a to so strašidelnou presnosťou. Nasucho som prehltla a požmolila si prsty: ,,Maľovala som na druhej strane... teda, keď to ešte bola druhá strana. A myslím si, že som to istým spôsobom znenávidela. A teraz mám opäť vziať do ruky štetec a... Radšej by som šla s niekým do bojovej arény a spojenectvo si vybojovala, než opäť namaľovať obraz."

,,Nemyslím si, že by na niečo také Kaius pristúpil," ozvalo sa spoza nás a moje oči sa obrátili k férovi vo dverách. Ani som si nevšimla, kedy otvoril dvere. Priamos mal so sebou niekoľko kožených vakov a plátených vriec, keď vošiel a zavrel za sebou: ,,Pri takých úlohách je všetko jasné. Vyhráš a dostaneš, po čo si prišla; prehráš... a vieme. Takto nemá nikto z nás potuchy, čo tým sleduje. Totiž to... čo mu má povedať obraz? Ja tomu nerozumiem. A keď už o tom hovoríme, toto mi dal Arryn. Zohnal ti toľko vecí na maľovanie, koľko sa mu za tých niekoľko hodín podarilo..."

,,Nuž, aspoň niekto sa snaží byť priateľský k hosťom," zamrmlala som a otvorila prvý z vakov, ktorý sa mi dostal do rúk. Zaujímalo by ma, či sa férske farby líšia od tých, ktoré mi predávali piráti. Následne som vytiahla plátno a stojan. Toto bude ešte zaujímavé...

Rozložila som stojan pri okne a položila naň plátno. A už som len stála a sledovala prázdnu bielu plochu. A čo teraz?

,,Čo namaľuješ?" ozval sa Priamos a rozvalil sa do kresla oproti bezmennej, takže som ho cez vysoké operadlo poriadne nevidela.

Zamračila som sa a pokrútila hlavou: ,,To keby som vedela..."

Priamos sa ku mne otočil, pričom sa musel celý vykrútiť, aby na mňa videl. Prižmúril oči a široko sa uškrnul: ,,Namaľuj mňa. Môj úchvatný zjav by z tvojho priemerného obrazu urobila hotový skvost."

,,Aspoň sa pokúšaj byť vážny, dobre?" odvrkla som, ale klamala by som samú seba, keby tvrdím, že som sa nepousmiala.

Priamos to samozrejme videl a spokojný sám so sebou si vyložil nohy na jednu z opierok kresla, pričom chrbtom sa opieral o druhú: ,,Takže... Niekto poslal do Tonitrua nájomného vraha. Vzhľadom na to, že to chceli zvaliť na Conlaeda, tak asi všetci vieme, koho je to robota..."

,,Tomu bastardovi vypichnem oči, keď naňho natrafím," zavrčala som a až priveľmi prudko položila suchý štetec na stolík. Ten sa zaknísal a ja som len tesne pred pádom stihla zachytiť vázu, ktorá na ňom bola položená. Vzdychla som si a vázu opatrne položila na jej miesto.

Spoza operadla kresla sa vynorili známe ohnivé oči: ,,Ktorému?"

,,Obom."

,,Oči za svet hľadia bez toho, aby vnímali svoju neprítomnosť. Farby vytvárajú obrazce spoza sveta a odhalia skryté v hmle..." prehovorila bezmenná a ja aj Priamos sme sa k nej zmätení otočili. Akoby si uvedomila našu pozornosť, usmiala sa a pokračovala: ,,Spýtajte sa kráľa noci, kto ten obraz maľoval. Spýtajte sa vládkyne smrti, komu život darovala. Spýtajte sa pána bleskov, kedy prvýkrát zaklamal. Každý jeden chybu spravil, otázkou je, ktorá nestojí o to, aby bola odpustená. Každý z nich má tajomstvo, ktorému nedovoľujú uzrieť svetlo sveta. Dve plátna sa vynoria, jedno ako varovanie, druhé ako priznanie. Tiene našepkajú význam a smrť ti príbeh rozpovie."

,,Budem sa tváriť, že to chápem. Ty to chápeš za nás oboch, však?" Priamos nadvihol obočie a otočil sa späť ku mne.

Premerala som si jeho tvár, ktorá bola okrem nôh to jediné, čo som videla, a pokrútila hlavou: ,,V poslednej dobe hovorí bezmenná buď príliš jasne, alebo ani tiene netušia, čo jej to tí jej duchovia našepkávajú."

,,Duchovia?"

,,Podľa toho, čo mi povedala, usudzujem, že všetky tie slovné rébusy, alebo ako ich nazývať, pochádzajú z druhej strany. Je jednou nohou v hrobe... a duchovia na mieste, ku ktorému sa čiastočne nakláňa, jej šepkajú slová, ktoré potom hovorí ona nám," vysvetlila som a prešla popri ňom k bezmennej. Kľakla som si k nej a než sa Priamos spýtal niečo ďalšie, vyslovila som vlastnú prosbu: ,,Aspoň naznač, čo to znamená... Prosím."

Bezmenná ku mne otočila hlavu a usmiala sa: ,,Malý vlk... vĺča, počúvaj, čo ti vravím. Teraz si zmetená, ale rovnako tomu bude aj zajtra. Si žijúca, hoci si bola mŕtva. Ako môžeš čakať, že pochopíš všetko z toho, čo ti napovedia tí z druhého sveta? Občas tá časť z teba, čo si pamätá smrť, si spomenie a pochopí moje slová... ale si viac živá, ako mŕtva. Tiene ti tiež vysvetlia zrnko mojich slov, ale ako by si mohla rozumieť duchom, keď nie si jedna z nich? A buď rada, že nie si... duch nemôže uchrániť svet pred démonom, ktorý sa doň hrnie. Ale mágia, ktorá sa ti zrodí v hrudi... tá ich spáli na popol."

,,Toto som pochopil!" zvolal Priamos a ja som sa k nemu otočila s nadvihnutým obočím. Povzbudený mojou pozornosťou pokračoval: ,,Hovorí, že si bola medzi duchmi, ale nie si ako oni, preto môžeš chytať veci a tak podobne. Takže... keď sa objaví nejaký nepriateľ - v našom prípade Sauron, alebo Bayu - tak ich jednoducho môžeš rozsekať.... však?"

,,Je to o niečo zložitejšie, než len to, Priamos," zasmiala som sa a on zvraštil obočie. Ale pri zaznení svojho mena z mojich úst... akoby ho niekto hladil po líci chladným oceľovým hrotom dýky. Pousmiala som sa, ale zrak obrátila k sivému obzoru za oknami: ,,Hovorí, že som bola mŕtva a vrátila som sa, preto z časti rozumiem svetu z druhej strany. Ale nie som jedna z duchov, preto nerozumiem všetkému. A že práve pre to, že som späť a nie som ako oni... práve preto môžem zničiť démonov. A pod démonmi nemyslia len Bayua, Saurona a ich vojakov. Výnimočne to nie je len symbol a majú na mysli skutočných démonov... a jej slová znamenajú, že máme reálnu šancu tých bastardov zničiť. Že aj proti potvorám z temného sveta... stále môžeme vyhrať vojnu."

Priamos zapískal a prešiel po mne vyvalenými očami: ,,Ty si hviezda, Nyx."

Bezmenná sa zasmiala až prekvapivo nahlas: ,,Doslova, drak. Doslova."