V tieňoch súcitu

20. Kapitola

,,Bola som preč tak dlho, že si po mňa musel poslať vlka?" zasmiala som sa, keď som vošla do bytu, ale zarazila som sa. Horatio sedel za stolom, tvár ukrytá v dlaniach, vlci okolo neho a na druhej strane miestnosti roztrhané telo.

Skôr ako som sa stihla čo i len nadýchnuť, aby som niečo povedala, začal hovoriť: ,,Poslal ho Sauron. Chcel vedieť, prečo som po návšteve neznámeho dievčaťa odcestoval zo sídla. Ale obaja vieme, že odpoveď poznal..."

Keď zodvihol hlavu, všimla som si škaredú modrinu: ,,Nemali by ste sa liečiť?"

,,Bolo to o dosť horšie..." pousmial sa, ale v jeho očiach bol smútok. Prekročila som mŕtve telo, prešla k Horatiovi a pohladkala ho po ramene. Zhlboka sa nadýchol a vzpriamil sa. Chvíľu pozeral na protiľahlú stenu, ale napokon vstal a prešiel k umývadlu, kde si umyl krvavé ruky aj tvár.

Len som ho pozorovala a pokrútila hlavou: ,,Nedá mi pokoj, však?"

Otočil ku mne hlavu a jeho výraz hovoril za všetko. Privrela som oči a pokrútila hlavou. Horatio žil, aby pomáhal druhým. Bol liečiteľ a kvôli mne sa z neho stal... nie, on taký nie je. Bol celý dobitý. Bola to sebaobrana, nie vražda.

,,Musíme si dávať pozor... a najlepšie bude opustiť hranice... musíme ísť hlbšie..." Horatio sa zvrtol a vošiel do svojej izby. Len som za ním nakukla, keď dodal: ,,Pobaľ si veci, Nora. Ak máš byť v bezpečí, musíme odísť."

Sama pre seba som prikývla a rozbehla sa do svojej izby zbaliť to málo, čo som vlastnila. Keď som vyšla von, Horatio ma už čakal opretý o stenu. Vzdychol si, vystrel sa a vydal sa ku dverám. Bola som na ceste za ním, keď som zastala: ,,Horatio!"

Hneď zastavil a otočil ku mne hlavu. Nasucho som prehltla a pozrela na chladné telo, ležiace uprostred miestnosti. Horatio zaťal zuby, mávol rukou smerom k mŕtvole a luskol. Zachytila som iskru a féra pohltili plamene. Zaklipkala som očami a prudko sa otočila späť k Horatiovi.

Ten len mykol plecom a zamrmlal: ,,Liečitelia nemusia byť len z Ventum."

XXX

,,Tak odkiaľ si?" prerušila som ticho, keď sme sedeli na koňoch a už dávno opustili pohraničné mesto, ktorého názov som sa neobťažovala zapamätať si.

Horatio po mne prešiel pohľadom a vzdychol si: ,,Keď som sa narodil, svet ešte rozdelený nebol a ja som odišiel ešte pred vytvorením hraníc. Ale keby som si to mal premietnuť do dnešnej doby, tak som z Ignisu."

,,Ignisu? O tom si mi ešte nehovoril..." nadvihla som obočie a naklonila hlavu.

Horatio sa uškrnul a stále sa pozerajúc dopredu začal hovoriť: ,,Predstavil som ti celý západ, od Gelidusu, zemi mrazu, až po Aequor, cez ktorý teraz ideme. Ignis je kráľovstvo ohňa. Je to najsevernejšie a zároveň druhé najvýchodnejšie miesto na našich mapách. Kontinent, ktorý sme opustili, keď sme prišli do Aequor, sa nazýva kontinent svetla. Ten, na ktorom sa rozkladá Ignis, spolu s kráľovstvom búrky, Tonitrua, a kráľovstvom kovov, Metalum... Tomu sa hovorí kontinent bolesti."

,,Prečo práve bolesti?" zvraštila som obočie a Horatio pokrútil hlavou.

,,Oheň páli, blesky upražia a kov... veď to z neho sa vyrábajú zbrane, no nie?" nadvihol obočie a otočil ku mne hlavu. Sama pre seba som prikývla a zahryzla si do jazyka.

Viem o siedmich kráľovstvách. Ľad, vietor, svetlo, voda, blesky, oheň, kov. Horatio mi ale hovoril, že je ich deväť. Tak čo mi chýba.

Akoby počul moje myšlienky, pokračoval: ,,Potom je tu Terram. Malá zem, plná hôr. Kráľovstvo férov, ovládajúcich mágiu zeme. Tí najmocnejší mávnutím ruky vytvoria pohorie, alebo hlbokú priepasť. Na malom ostrovčeku, ktorý ku kráľovstvu patrí, sa každých desať rokov, alebo častejšie, keď je to treba, koná zasadnutie vladárov všetkých férskych impérií. Nejaký čas po vytvorení hraníc, napriek tomu, že bariéra už stála, boli pozývaný aj ľudia, ale po neustálych odmietnutiach sa všetci zhodli, že volať ich je zbytočné."

Na krátku chvíľu sa odmlčal, ale ja som bola príliš zvedavá na to, aby som ho nechala dlhšie nerozprávať: ,,A čo Tenebris... deviate impérium?"

Horatio sa absurdne zasmial a pokrútil hlavou: ,,Ó, áno. Tenebris. Zem temna. Kráľovstvo noci. Ak si niekto myslí, že zažil to najväčšie utrpenie a nebol tam, tak nevie, o čom hovorí. Bežne väzni, trestanci, alebo ktokoľvek, kto sa kráľovi nepáči, skončia napichnutý na kôl. Alebo pokojne aj na vežiach hradu. Kráľ s veľkou obľubou vyletí s nepriateľmi do výšky a nabodne ich na jednu zo špicatých veží."

,,Vyletí?" prižmúrila som oči a zvraštila obočie.

,,No, rodokmeň jeho veličenstva... Ak by šlo všetko podľa zákonov a pravidiel, tak by súčasný kráľ na trón nikdy nesadol. Najmladší zo svojich súrodencov a jeho matka ani len nebola kráľovná," Horatio pokrútil hlavou a zhlboka sa nadýchol.

Pozrel sa na cestu pred nami a s neprítomným výrazom pokračoval: ,,Jeho otec mal s kráľovnou dvoch synov a tri dcéry. Jedna dcéra zomrela ešte ako dieťa, ale ako jediná zomrela nešťastnou náhodou. Po vražde kráľa sa ďalšieho rána dožilo iba jedno dieťa - jeho najmladšia dcéra a aj to len preto, že súčasnému kráľovi na kolenách a s mečom pri krku odprisahala vernosť."

,,Takže zabil všetkých, čo mu stáli v ceste k tomu, aby bol kráľom. Ale vravel si, že jeho matka..." nedokončila som, pretože Horatio pokračoval.

,,Tú noc neprežila ani kráľova manželka. Jeho otec, aj keď bol kráľ, často chodil do iných zemí. Na rôzne návštevy, ku iným vladárom... Vtedy Tenebris nebol tak krutým miestom. A keď sa na týchto cestách nudil... Raz odišiel to Tonitrua a po roku sa vrátil s dieťaťom. Synom, ktorému bola matkou princezná kráľovstva búrok."

Dala som si všetko dokopy a pochopila. Až na jednu vec: ,,Ale ako to súvisí s tým, že kráľ lieta?"

Horatio len pozrel na oblohu a vzdychol si: ,,Férovia v Tornitue majú spravidla na chrbte orlie krídla. Jeden pár dostal do vienka aj kráľ Conlaed."

Naozaj sa ospravedlňujem, že to trvalo takmer mesiac. Celé prázdniny som bola preč a ku písaniu som sa absolútne nedostala...

A viem, že je to asi priveľa nových vecí na jednu kapitolu. Všetky tie názvy a podobne... Vždy keď niektoré z kráľovstiev spomeniem, budem k nemu v najbližších kapitolách ešte písať, ktorej mágii je ,,verné".

A ďakujem vám za každé prečítanie <3