V tieňoch súcitu

16. Kapitola

Tráva pod Percevalovými kopytami jemne šušťala a ja som sa na ten zvuk snažila čo najviac sústrediť. Bolo to najlepšie rozptýlenie, ako nemyslieť na ďalšiu zradu, ktorá ma zastihla. Okolie ma prestalo zaujímať asi pred hodinou. Stále to bolo to iste. Stromy, vtáky, zopár kopcov črtajúcich sa v diaľke.

Načiahla som sa k taške, ktorá bola pripevnená na boku sedla a vytiahla z nej chlieb a tvrdý syr.  Práve som sa chytala zahryznúť, keď ma prerušil cudzí hlas: ,,Zaujímavé."

Perceval zastavil, čo ma utvrdilo vo fakte, že sa mi to neprisnilo. Prudko som sa v páse otočila a uvidela féra, opierajúceho sa o strom v tieni. Nepoznala som ho, takže môžem predpokladať, že nepracuje pre Saurona. Aspoň nie v jeho sídle...

,,Čo také?" odvrkla som a ľahostajne zahryzla do chlebu.

Fér sa uškrnul a odstrčil sa od stromu: ,,Povedz... čo robí človek ako ty, na takomto mieste. A tak ďaleko od hranice..."

,,Prečo vás to zaujíma? Mala by som vám byť ukradnutá..." nadvihla som obočie a vo férovych červených očiach sa zaiskrilo. Chvíľu som mala pocit, akoby sa mu v nich prelievala krv. Hlavu mal na bokoch vyholenú, ale stredom sa mu tiahol široký pas vlasov a do očí mu padala havrania ofina. A jeho pohľad... bol to pohľad šialenca. Nepredvídateľného a nebezpečného. A ja som mohla byť jeho budúcou korisťou. Ale nemohla som nič urobiť. Bol by pri mne skôr, než by Perceval zareagoval. Takže som ho len mlčky pozorovala a poslušne odpovedala na jeho otázky.

,,Zaujíma ma, ako si prežila. Sama určite nie... takže ti niekto pomohol. Ale teraz už nie si pod jeho ochrannými krídlami, prečo? Sama nemáš veľké šance..." akoby mi tým chcel niečo povedať.

,,Je to vyhrážka?"

,,Skôr varovanie. Mňa sa báť skutočne nemusíš, tvorov ako ty nezabíjam," neverila som mu ani slovo, ale aj tak ma v niečom upokojil. Neviem v čom... ale môj tep sa spomalil a dýchanie tiež.

,,Môžem už pokračovať v ceste?" opatrne som prerušila ticho.

Fér len prikývol, zakýval mi a stratil sa medzi stromami. Zaklipkala som očami a ešte chvíľu pozerala na miesto, kde sa fér stratil. Vzdychla som si a prešla Percevalovi dlaňou po hrive. Pochopil a opäť začal klusať. Nad zvláštnym stretnutím som ešte chvíľu premýšľala, ale napokon som to zahnala. Predsa len, možno sa mi to v skutočnosti celé len zdalo, kvôli dusnu a dehydratácii. A Perceval len reagoval na moje zatiahnutie za uzdu. A možno nie a bolo to skutočné... Viac som sa nad tým nezamýšľala a opäť svoju pozornosť upriamila na šuchot trávy pod Percevalovými kopytami.

XXX

Po celom dni som opäť zaspala na Percevalovom chrbte a keď som otvorila oči, to čo ma uvítalo nebol deň. Neboli to slnečné lúče, ktoré mi udreli do očí, ale žiara mesiaca, ktorá len veľmi málo prechádzala cez listový štít. Zobudilo ma vytia vlkov a Percevalovo nepokojné erdžanie. Vystrela som sa a začala sa obzerať okolo seba. Medzi kmeňmi stromov pobehovali rýchle tiene a vytie sa ozývalo všade navôkol. Vlky na ľudskej strane bariéry sú krvilačné... Čoho sú schopné tieto?

Švihla som opratami a Perceval sa okamžite rozbehol. Vlky sa hnali za nami v hrozivej šípke, akoby boli légiou, ktorá sa stavia do formácie. Perceval bol rýchly, ale vlci tiež. Uvedomila som si, ako dlho už Perceval nespal. Viezol ma celú noc a celý deň. Jediný moment, kedy sa zastavil bol, keď sa napojil z nejakého potoka. Inak ma niesol po celý čas. Ako dlho vydrží ešte bežať dosť rýchlo?

Vlci nás začínali dobiehať a vytvorili okolo nás poloblúk. Dvaja nás predbehli a bežali tesne pred Percevalom. Ale neútočili. Čo to má dopekla znamenať? Perceval v únave začínal spomaľovať a vlci spolu s ním. Udržiavali si pozície a bežali zarovno s ním. Odrazu začali vlci meniť smer a otáčali nás jemne do strany. Nevedela som čo robiť. Perceval nemohol smer zmeniť, ak nechcel padnúť vlkom rovno do pazúrov. Stromy boli čoraz redšie a keď mesačné svetlo nebolo zastavené jedinou vetvičkou, vlky odstúpili a opäť nás obklopili vo veľkom poloblúku. Pomaly zastavovali, až sme ostali uväznení medzi svorkou a... jazerom. Nervózne som sa zamračila a opäť sa otočila k vlkom, ktorých srsť sa leskla v odleskoch červenej, modrej a fialovej. Ich oči svietili v rovnakých farbách a všetci boli až na farebný odlesk čierny ako noc, v ktorej žili. Opatrne som zosadla z Percevalovho chrbta a naklonila hlavu. Nevrčali, nepribližovali sa, necerili zuby. Len ma pozorovali a čakali. Keď som dlhšie len stála, jeden z nich vystúpil a pomaly ku mne pristúpil. Zdola na mňa pozeral a huňatým chvostom švihol do mojich nôh. Zamračila som sa a o krok ustúpila. Vlk vydal podivný zvuk a sám prešiel k vode. Trochu sa napil a s výzvou sa opäť otočil ku mne. Chvíľu som váhala, ale napokon som pomaly prešla k brehu. Natiahla som ruku k vode a chcela sa napiť, ale voda mi vytiekla z rúk, keď sa dno jazera rozžiarilo. Postupne sa celé dno rozsvietilo vo všetkých odtieňoch modrej, od najtmavšieho po ten najsvetlejší. Vyvalila som oči a otočila hlavu k vlkovi. Prisahala by som, že sa usmieval. Opäť sklonil hlavu a začal piť. Nasledovali ho aj ostatní a napokon sa napil aj Perceval. Zmetene som sa obzerala a zrak mi opäť padol na rozžiarené dno jazera a na číru vodu v ňom. Zaťala som zuby a sklonila sa k vode. Z rúk som vytvarovala misku a napila sa. Voda bola príjemne chladná a ja som sa neubránila jemnému úsmevu.

Mohla prejsť hodina, možno dve, a ja som ležala opretá o Percevalovo mohutné ležiace telo, obklopená vlkmi. Stále som nemohla pochopiť, čo presne sa to stalo. Vlci, neľútostné a nebezpečné plemeno. A tieto hrozivé tvory tu okolo mňa ležia ako nevinné šteniatka. Zívajú, hrajú sa, váľajú sa po sebe, nechávajú sa odo mňa hladkať. Jeden z nich mi práve leží na nohách a vlhkým ňufákom brnká no mojich prstov. Spokojne si odfukuje, keď náhle zodvihol hlavu. Dva vlky sa práve skotúľali počas svojej hry do jazera a so šplechnutím skončili vo vode. Zasmiala som sa a to ešte hlasnejšie, keď za nimi naskákali ďalší, vrátane toho, ktorý len pred chvíľou driemal s hlavou položenou na mojich nohách.

Po chvíli plnej úprimného smiechu som sa zastavila. Smiech. Úprimný, nefalšovaný smiech. Smiala som sa vôbec niekedy? Mala som na tvári už ten výraz, čo si teraz cítim na perách? Vyšiel ten zvuk značiaci šťastie už z môjho hrdla? Možno áno. Ale nepamätala som si to. Nepamätám sa, aké je šťastie, čo i len to chvíľkové, ktoré pominie tak rýchlo, ako sa objavilo. Nemala som vo svojom živote šťastie. V podstate som bola takmer vždy sama. Nemyslela som si, že by mi to škodilo. Vyhovovalo mi to. Aspoň som si to myslela. Ale teraz... nechcem byť sama. Odrazu mi to prekáža. A na tú zmenu prístupu mi stačil jediný šťastný moment. Možno bude zajtra môj názor opäť iný a samota mi prekážať nebude. Ale teraz by som dala takmer čokoľvek za jedno objatie. Za jedno milé slovo. Za akýkoľvek prejav radosti z toho, že je niekto práve so mnou. Akoby moji spoločníci vycítili, čo sa mi odohráva v hlave, pristúpili ku mne a posadali si okolo mňa ako deti, ktoré chodili za najstaršími ľuďmi v meste, aby si vypočuli nejakú legendu, bájku, či len obyčajnú rozprávku. Ako malá som tam raz prišla tiež. A stará žena mi povedala, že mám odísť.

Odíď z tejto zeme a nájdi si takú, kde o teba bude niekto stáť.

Zodvihla som k nim zrak a oni ako jeden naklonili svoje hlavy. Pousmiala som sa a prechádzala po nich pohľadom. Kiež by som im dokázala čítať myšlienky. Pochopila by som, čo znamená ten ich výraz. Vyzeralo to ako obyčajný záujem, ale bolo za tým niečo iné. Vedela som to podľa lesku v ich očiach.

,,Prepáčte, ale rečou vlkov nehovorím..." zachechtala som sa a pokrútila hlavou. Nevedomosť ma tento krát naozaj rozčuľuje.

,,To hoci ani ja..." ozvalo sa za mnou a ja som sa prudko otočila. Vlci jemne zavrčali a fér opierajúci sa o strom zdvihol ruky do obrannej pozície: ,,Ale stavil by som sa, že tým hovoria 'neplač'."

,,Ja predsa neplačem," namietala som a zvraštila obočie.

Fér sa zasmial a sám pre seba prikývol: ,,Navonok nie..."

Postavila som sa a prekrížila si ruky na prsiach: ,,Prišiel si dokončiť, čo si začal?"

,,Ale no... Veď som ti vravel, že ty nepatríš k druhu, ktorý zabíjam. A ak ťa to poteší, tvoji kamoši tiež nie..."

,,Čo odo mňa chceš?" zamračila som sa a rozhodila rukami.

Fér naklonil hlavu a premeral si ma: ,,Vlastne nič. Len si ma zaujala. Jednak je obdivuhodné, že si prežila tak dlho, ale najmä tým, ako si tie potvory skrotila."

,,Nehovor im tak," zavrčala som a bolo mi jasné, že v mojich očiach bolo niečo podobne divoké, ako v tých vlčích, pretože fér sa opäť postavil do obrannej pozície.

,,Prepáč, ale tu ich inak nikto nenazve... Väčšinou roztrhajú na kusy všetko, čo im príde do cesty..."

Zamračila som sa a otočila hlavu k svorke za mnou. Nedívali sa na mňa. Ale ani na féra. Pozerali do zeme. Všetko roztrhajú na kusy. Prečo mňa nie?

Je asi choré, že ma to nedesí. Nedesí ma, že sú to zabijaci, rovnako ako vlci na druhej strane. Nedesí ma, že ma mohli v sekunde roztrhať. Skôr ma udivuje, že to vyzerá, akoby ma priali medzi seba. Opäť som sa otočila k férovi a s vážnou tvárou povedala: ,,Zrejme budem znieť ako psychopat, ale je mi to fuk. Je mi fuk, čoho sú schopní. Neopovrhujú mnou, neublížili mi a nerobia na mne žiadny pokus, či niečo podobné. A to mi zatiaľ stačí."

Vo férovych očiach sa zalesklo a jemne sa pousmial: ,,Zaujímavé."

,,Čo?"

Pokrútila hlavou a predtým než sa stratil v tme povedal: ,,Dovedú ťa, kam smeruješ. A už si nebudeš potrebovať nájsť ochranu. Už ju máš."