V tieňoch súcitu

101. Kapitola

Conlaed

Vietor vrážal do múrov. Cítil som ho v kostiach, hoci sa skrz okno nedostal ani len náznak najjemnejšie vánku. Mráz ale prenikol a aj keď vo všetkých krboch na hrade praskalo drevo ponorené v plameňoch, stále mi po chrbte tancoval chlad. A možno sa mi to len zdalo. Možno to všetko ostávalo vonku a mňa mrazila predstava, že ona je niekde tam. Vonku. V diaľke. V neznáme...

Kde si, Nyx?

Privrel som oči, vedomý si toho, že odpoveď nedorazí. Neviem kde je... ale jediné, čo ku mne prichádza, je občasný vzruch svedčiaci o tom, že je nažive.

Medzi prstami som zvieral mramorový parapet a celým bytím sa snažil ho nerozdrviť. Nieže by to bola škoda kameňa... len by ma to aj tak neuspokojilo. Odsotil som svoje telo a prudko vystrel ruky do strán. Chodbou sa ozval dutý treskot a doznel v ozvene až po tom, čo roztrieštené sochy dopadli na zem. Dunivý zvuk sa plazil po chodbách aj vo chvíli, keď sa dvere knižnice otvorili a von vybehol Rio. Zamračil som sa a zaprel sa rukami o chladný mramor. Bol by som vyrovnanejší s tým, že by som musel opäť čeliť Priamosovmu otravnému ksichtu. Toho smrada by som počúval radšej ako... tohto tu.

,,Čo to bolo?"

,,Otvor oči a možno ti to dôjde," odvrkol som a prstom prešiel po červenom sklíčku mozaikového okna. Zobrazovalo temnú noc, uprostred svietil mesiac a na jeho kotúči sa hojdala jedna krvavočervená ruža. Keď bol Rio kráľom, všetky okná boli priesvitné... Tieto obrazce som nechal zhotoviť  ja - čisto z toho dôvodu, že tiene začali mlčať a ja som dúfal, že prítmie ich privolá späť. To v tej dobe nevyšlo, ale okná ostali. Stali sa náhradou akýchkoľvek obrazov a ja si stále nie som istý tým, kto ich navrhol. Podľa toho, čo mi bolo povedané, prišli skice anonymne a povereným férom sa tak zapáčili, že podľa nich zhotovili každú mozaiku na hrade. Isté podozrenie mám od začiatku, ale nikdy sa nepotvrdilo.

Na krátky okamih nastalo mnou žiadané ticho, keď sa ale Rio ozval omnoho tvrdšie, než by som čakal: ,,Nebuď drzí."

Prekvapene som zažmurkal a pootočil k nemu hlavu. Musel som znieť z časti pobavene, z časti ohromene a možno aj z časti posmešne: ,,Čože?"

,,Počul si. Už ťa nebudem ľutovať a nebudem sa snažiť to urovnať. Prestáva ma to baviť..."

S nadvihnutým obočím som sa k nemu otočil celým telom a pristúpil o niekoľko krokov bližšie: ,,Teda! Konečne! Konečne sa prestaneš starať do môjho života a budeš o niečo málo menšia osina v zadku!"

,,Povedal som, že nemáš byť drzí," zavrčal, ale mal som ho prečítaného - v jeho tvári bola vpísaná neistota.

,,A ja ti vravím, že s tým máš ísť do pekla!" rozhodil som rukami a na okamih sám sebe pripomínal Nyx. Tiež to robila. Keď som jej pohyb porovnal s pohybom svojho tieňa na podlahe... akoby sme jeden druhého kopírovali. Uvedomil som si to až teraz. A niečo v Riových očiach mi napovedalo, že myslí na to isté. Zamračil som sa - ani neviem, či na Ria alebo svoj odraz v jeho zreniciach - a vrátil sa k oknu. Svet za ním bol skreslený farebným sklom nepravidelnej hrúbky aj povrchu, ale vietor za nimi som rozoznával - neustal. Vnímal som ho. Videl som v ňom jej divokosť, nezastaviteľnosť - jej nenávisť. Tú istú nenávisť, ktorá kedysi bývala niečím desivo podobným láske. Dopekla, tie časy sú tak vzdialené a predsa tak blízko. Predsa ich mám v sebe, akoby to bolo včera. A chýbajú mi stále rovnako, ak nie viac.

Začínal som mať pocit, že mi pohľadom vyvŕta dieru do chrbta a tak som zamrmlal: ,,Mal by si zaliezť, než ťa niekto uvidí."

Dúfal som, že konečne odíde, ale nestalo sa. Namiesto toho pristúpil o krok bližšie a prehovoril: ,,Chodby tohto hradu sú vždy prázdne. Radu si rozpustil hneď po mojej údajnej smrti a šľachta odišla do vlastných sídel ani nie pol storočia na to."