V tieňoch súcitu

33. Kapitola

Krútila sa, ale nič jej nepomohlo. A ja som len vyvaľovala oči, ale nie od prekvapenia... od toho, čo som cítila vrieť vo vlastnej krvi. Niečo tak hlboké a nepoznané... bolo to ako sen v hmle a predsa som si bola istá, že je to skutočné. A okrem iného aj živé. Moja súčasť, ktorá tu predtým nebola. Alebo som si ju len nechcela priznať...

Začula som tiché kroky a otočila hlavu ku kráľovi, ktorému z ramena ešte vždy trčal šíp a ja som si všimla, že jeden má aj v dolnej časti stehna, až úplne pri kolene. Prekvapovalo ma, že ho to v chôdzi vôbec neobmedzovalo. Akoby ho ani jedna rana nebolela, ale predsa cítil vo svojom tele votrelca, ktorého sa nevedel zbaviť. Sústredila som sa na hroty šípov a opatrne zmenila ich tvar. Podľa jeho nepokojného výrazu mi bolo jasné, že ten pohyb cítil a pomaly zo seba šípi, ktorých hroty teraz boli už len hladučké ihly, vytiahol. Pozrel na mňa a pokrútil hlavou: ,,Podľa Priamosových slov som myslel, že ma v tomto neprekvapíš... ale zdá sa, že som sa mýlil..."

,,Prekvapujem aj seba..." zamrmlala som tak potichu, že ani jeho férske uši nemali šancu to počuť. Ak teda nemá sluch tak dobrý, ako ja... Sieňou sa ozval nespokojný zvuk podobný výkriku a my sme sa otočili k férke ležiacej na zemi. Ešte vždy sa hmýrila uväznená medzi kovom.

Čakala som, že Conlaed zavolá stráže, ale namiesto toho sám chytil strelkyňu za golier a aj napriek váhe kovu ju zodvihol nad zem: ,,Kto ťa poslal? Samú by ťa taká hlúposť nenapadla, či áno?"

Mlčala. Conlaed pokrútil hlavou a hodil jej telo späť na zem, pričom jej hlava narazila o kameň. Kráľ vykročil ku svojmu trónu a z bielej kožušiny zodvihol brko. Opäť sa vrátil k férke a hrot brka, ktorý bol upravený ostrou kovovou hlavičkou, začal pomaly zarývať do jej kože na krku. Zaťala zuby, aby nevykríkla od bolesti, ale dlho jej to nevydržalo. Zaplakala, keď hrot vytiahol a jej rana sa pomaličky začala hojiť. Pohladil ju pierkom po líci a s chladným úsmevom si prstom poklepkal po zápästí: ,,Ako sa toho zbavím?"

Pokrútila hlavou a on jej hrot s hlasným povzdychom opäť mučivo pomaly zaryl pod kožu. Tentokrát ním krútil, čím ju nútil kričať ešte hlasnejšie. Privrela som oči, ale nedovolila som si nič urobiť. A možno by som aj zasiahla... keby som stále nebola otrasená z faktu, že po mne táto žena vystrelila viacero šípov a... nie po mne. Po Conlaedovi. Ale keď vytiahla nôž... Kráľ bol jej cieľ, ale s úplným pokojom mala v pláne zabiť aj mňa. Nechceného svedka.

,,Zopakujem to znova. AKO SA TOHO ZBAVÍM?" povedal opäť Conlaed o niečo ráznejšie a férka len vzlykla.

Kráľ sa k nej opäť načiahol, keď zvrieskla: ,,Nie! Dosť! To stačí...! Ty netvor..."

,,Odpovedz mi... a možno sa zo žalára ešte niekedy dostaneš..." zamrmlal Conlaed a oprel si lakte o kolená.

Férka sa zatriasla, keď k nemu nenávistne zodvihla hlavu. Vedela, že ak chce, aby to skončilo, musí prehovoriť. Pretože Conlaed mal všetok čas sveta na to, aby ju trápil, kým nedostane odpoveď. Trasľavo sa nadýchla a prehovorila: ,,Sliz baziliška. Potri ním kožu navôkol a niekto tebe rovný môže okov strhnúť."

,,Tak vidíš, že to šlo," usmial sa a prstom jej prešiel po líci. Chvíľu bolo ticho a Conlaed sa na férku len díval... vtom jeho ruka vystrelila a hrot sa zaryl hlboko do jej krku. Férka v šoku nahlas vykríkla a snažila sa načiahnuť rukou ku krku, ale nemohla. Conlaed ním prudko trhol a ja som začula akési prasknutie. A keď kráľ brko vytiahol... kovový hrot na ňom už nebol: ,,Aj tak nepatril k mojim obľúbeným. Tvoj krk si ho dúfam obľúbi viac... Nesnaž sa. Von ho nedostaneš, na to je priveľmi hlboko. Prajem príjemné dožívanie... až do konca budeš v sebe cítiť chlad toho kovu. A pri každom pohybe svalov v krku... och, zlatko. Jeho špic sa zaryje do tvojho mäsa o niečo ďalej. A vždy, keď to pocítiš, ako sa ti vnútro trhá... spomeň si, akú chybu si dnes spravila..."