V tieňoch súcitu

42. Kapitola

,,Pripomeň mi... Prečo nemôžem ísť tiež?" spýtal sa už stý krát pobúrený Priamos.

Conlaed sa k nemu neotočil, keď odvrkol: ,,Pretože ti neverím."

,,To zabolelo," zamrmlal Priamos s predstieraným dotknutím. Otočil ku mne hlavu a uškrnul sa. Pokrútila som nad ním hlavou, ale rozhodla sa to nekomentovať. Nemalo zmysel niečo hovoriť. Priamos má vlastnú hlavu a z jeho role ho nikto nevytiahne.

Kým sa Conlaed s Hannielom o niečom dohadovali a Priamos ich počúval, otočila som sa a prešla k oknu, na ktorom som nechala svoj pohár s vodou. Využila som chvíľu nepozornosti a hodila si do úst tabletku. Hoci som nepociťovala potrebu lieky stále užívať, bolo lepšie neriskovať. Že sa zo mňa stala férka neznamená, že mám mozog v poriadku. A kým sa nenájde niekto, kto ma o tom uistí, lieky užívať neprestanem. Alebo, kým sa mi tu neminú... ešte som nevymyslela, ako by som to Conlaedovi a ostatným asi vysvetlila...

,,Keď sa vrátim, nech je môj hrad v rovnakom stave, v akom ho nechávam..." zavrčal Conlaed a otočil hlavu k Priamosovi. Ten len zodvihol ruky v obrannom geste a pobavene sa zasmial. Keď sa kráľ otočil k Hannielovi, len si kývli na pozdrav.

Conlaed Priamosa ešte naposledy prebodol pohľadom, ale to sme už mizli v kúdole čierneho dymu. Žalúdok sa mi mierne skrútil, ale bolo to menej nepríjemné, než by som čakala. Na rozdiel odo dňa, kedy ma Conlaed priviedol do Tenebrisu, som sa udržala na nohách a neskončila kolenami v blate. Stáli sme uprostred lúky, ktorá však vôbec neprekypovala farbami a nikde nelietali motýle či včely. Fúkal ľadový vietor a obloha bola sivá. Vysoká suchá tráva sa prehýbala vo vlnách vetra a občas mi na tvár dopadla kvapôčka vody. Keďže je pôda pod našimi nohami skôr bahnom než hlinou, zrejme dážď práve skončil a toto sú posledné kvapky, ktorými sa so svetom lúči.

,,Tadiaľto," zamrmlal Conlaed a vykročil skrz trávu dole miernym svahom.

Keď sme dlhšie len kráčali, zamračila som sa: ,,Prečo sme sa nepremiestnili rovno na miesto, kam teraz ideme?"

,,Pretože navôkol je vztýčené kúzlo, ktoré nás dnu mágiou nevpustí. Podobne to funguje aj pri svete ľudí... nemohol by som sa tam presunúť..." odpovedal mi kráľ a moje srdce vynechalo jeden úder.

,,Chceš... chceš tým povedať, že tu žije niekto, kto tie bariéry... ovláda, alebo niečo také?" spýtala som sa s nádejou v hlase. Doteraz som mu nepovedala o tom, čo sa deje na hraniciach... ale ak tu je niekto, kto s tým niečo zmôže, je to šanca vyriešiť problém, pre ktorý ma sem poslali. Po tom všetkom by som sa na to mohla pokojne vykašľať, ale... Taká mrcha som nebola. Nejeden fér by sa tam rozbehol a opäť ľudí zotročil. Veď to chceli pôvodne urobiť aj so mnou...

Conlaed ku mne pootočil hlavu a premeral si ma: ,,Teoreticky. Prečo ťa to tak nadchlo?"

Nasucho som prehltla a pripravovala sa na vysvetľovanie, ale došlo mi, že na to nie je najvhodnejší čas: ,,Ja... To je na dlho. Môžeme to riešiť, keď sa vrátime na hrad?"

Prižmúril oči, ale prikývol. Zvyšok cesty sme mlčali. Netrvalo dlho, keď sa pred nami začal črtať malý drevený dom. V diaľke som rozoznávala dve kravy, tri ovce, barana, kozu, nejaké sliepky a psa. Keď sme sa priblížili, pes začal zbesilo brechať, ale nie aby nás zastrašil, ale aby varoval osobu v dome. Dvere sa s tichým zakvílením otvorili a von vyšiel čiernovlasý fér. Hoci mal mladú tvár, bol zarastený. Akoby na strnisko, ktoré bolo už skôr bradou, úplne kašľal.

,,Conlaed..." vyslovil kráľovo meno s nádejou, ale bol zastavený zodvihnutím Conlaedovej ruky.

,,Mlč, neprišiel som sa zmierovať. Ale potrebujem pomoc..." zavrčal a muž pred nami sa zdal mierne dotknutý, ale keď sa pozrel na mňa, rýchlo ho to prešlo.