V tieňoch súcitu

Conlaed

Len čo som odišla od Nory, namierila som si to za kráľom. Sme starí známi... takže nebol natoľko preľaknutý, keď ma uvidel obklopenú modrými plameňmi. Ale prekvapenie v jeho tvári bolo... naposledy sme sa videli v deň, keď sa stal kráľom. A určite nepredpokladal, že ma ešte uvidí... nie po tom, čo sme si navzájom povedali. Nebolo to milé, ani pekné... a nanešťastie ani bez krvi, hoci nikto nevykrvácal.

,,Čo ty tu robíš?" zavrčal, snažiac sa znieť hrozivo... obaja sme ale vedeli, že ak je tu niekto predátor, nie je to on.

Mykla som plecami a usadila sa v kresle, ktoré stálo pri jeho okne. Kedysi som tu sedávala často... Ubehla celá večnosť, odkedy som tu naposledy bola. Prešla som prstom po vyšívanom materiály a pousmiala sa: ,,Takto vítaš starú známu?"

,,Vieme, ako to bolo naposledy... vrelé objatie si myslím nečakala," odvrkol a neuniklo mi, že sa držal na druhej strane miestnosti. Najďalej odo mňa, ako sa dalo.

Neubránila som sa jemnému úsmevu a prehodila som si jednu nohu cez druhú: ,,Samozrejme, že nie. A ty si nečakal, že ma ešte stretneš."

,,Samozrejme, že nie," zamumlal, očami upriamenými na výhľad za oknom. Ten pohľadom som poznala veľmi dobre... videla som mu do hlavy ako málokto a jemu sa to nikdy nepáčilo, čomu sa nečudujem. Môj brat sa tiež rád hrabe iným v myšlienkach a nikto nebol práve spokojný... Conlaed sa ponáral do vlastných spomienok a snažil sa privolať hnev. Paradox je, že sa to preňho zdalo byť ťažšie ako inokedy... akoby hnev zahnal do úzadia, dosť ďaleko na to, aby... Prudko ku mne otočil hlavu a než som sa stihla spýtať, čo sa zmenilo, prehovoril ako prvý: ,,Čo tu chceš?"

,,Len jedinú vec. Odpoveď. Na jedinú otázku..." široko som sa usmiala, ale v tom výraze bolo asi toľko úprimnosti, ako keď Conlaed prejaví ľútosť nad niekým, ako je napríklad Charis.

,,Je nezvyklé, že si pýtaš tak málo... A čo teraz? Dáš mi ponuku? Alebo si môžem sám určiť cenu?" zlovestne sa uškrnul, ale v jeho očiach bola rovnaká bolesť, ako vždy. Za každou bezcitnosťou a hnevom iné nebolo... všetko bolo živené bolesťou a krivdami. Iní to vidieť nemohli... ale ja nie som ako iní. A čo je tiež dôležité, nie som férka. Som jedna z tých, čo nedostali iné meno ako bohovia.

Prstami som si prešla po zápästiach a jemne sa usmiala nad starou spomienkou. Nad obchodom, ktorý bude Conlaed navždy ľutovať, hoci to vtedy pokladal za najlepšiu voľbu v živote... mýlil sa. Bez náznaku citu som k nemu zodvihla zrak a naklonila hlavu: ,,Neprišla som sa dohadovať... nie som môj brat."

,,Áno... Borra bol z vás troch vždy jednak najprívetivejší a aj najspoločenskejší," mrmlal a sám pre seba prikývol.

Nahlas som sa zasmiala a prudko vstala, pričom sa vietor pohol a Conlaed spozornel. Jeho neistý výraz mi bol úplne ľahostajný, keď som k nemu s neutíchajúcim posmechom pristúpila: ,,Ach, Conlaed. Obaja vieme, že ty a Borra ste si nikdy nesadli. Vždy si vravel, že je spomedzi nás ten najväčší magor. S mojím druhým bratom sa tiež navzájom nenávidíte, takže to nie je o nič lepšie. A ja... vieš, prečo sa stalo, čo sa stalo. A obaja vieme, že to nebola moja vina."

,,Nebola to tvoja vina?! Bola si to ty, kto odišiel a...!" začal, ale nedokončil, pretože modrý oheň, ktorý som predtým tíšila, sa opäť prejavil, čo neveštilo nič dobré.

Namierila som naňho prst a zavrčala: ,,Nezvyšuj na mňa hlas. Nie som žiadna sliepka, ktorej povieš, aby skočila z útesu a skúsila, či naozaj nevie lietať... Nie som tvoja poddaná a ty to vieš! A vieš aj to, že dokážem byť horšia, omnoho horšia, ako ty. Takže na mňa láskavo nekrič... pretože keď kričím ja, padajú hory a mestá sa strácajú z máp..."

Nasucho prehltol, ale zmĺkol. Jeho myšlienka mi však neunikla... Chytila som ju už na polceste a bezcitne sa uškrnula: ,,Aj mne je to ľúto... ale neprišla som sa udobriť..."

Jeho oči si ma neisto premerali: ,,A čo chceš teda vedieť? Odpoveď na akú otázku?"

,,Jednoduchú... pomerne. Čo cítiš k Nore?" nadvihla som obočie a naklonila hlavu.

Namiesto odpovede si Conaled odfrkol: ,,Nebodaj žiarliš... Ty..."

,,Poznáš ma dosť dobre na to, aby si vedel, že tvoj milostný život je mi za normálnych okolností ukradnutý. Ale v tejto chvíli zohráva pomerne dôležitú úlohu v tom, čo príde," prekrížila som si ruky na hrudi a aby nebol taký strnulý, utíšila som plamene a o tri kroky ustúpila.

Ešte krátky moment si ma podozrievavo premeriaval, ale napokon s hlasným povzdychom odpovedal: ,,Ak sa pýtaš, či ju ľúbim, tak nie."

,,To nie je tak úplne odpoveď, však?" nadvihla som obočie a on sa len zamračil. Neznášal, keď som chcela, aby povedal, čo tak rád zamlčiaval... svoje vlastné pocity. Bol to jeden z dôvodov, prečo sme sa tak veľmi pohádali... Väčšinu z toho som už aj tak poznala... ale nie vždy sa dá rozoznať, čo je iba myšlienka a čo je skutočný cit. Je to iné, keď to vysloví...

Conlaed sa pomrvil na mieste a veľmi neochotne pokračoval: ,,Musím dať na ňu pozor. To je to jediné, čo je mi jasné. Čo sa ostatného týka... pracujem na tom."

,,Ochrana... To je všetko?" nadvihla som obočie a čakala, že bude pokračovať.

Dlho ma čakať nenechal, keďže nám bolo jasné, že aj keby sa tomu snažil brániť, nakoniec ho prinútim prehovoriť: ,,A zodpovednosť. Starostlivosť... Ja neviem. Je to niečo, pri čom mám pocit, že som to vždy videl v otcových očiach... keď sa díval na svoju ženu alebo ich deti. Na mňa... na mňa sa väčšinou radšej nepozeral, ale to ty vieš. To, čo bolo vtedy v jeho pohľade, je najlepšie vystihnutie toho, aký postoj mám voči Nore."

,,Spravil by si pre ňu čokoľvek?" uškrnula som sa a ramenom oprela o stĺp jeho postele.

Len pokrútil hlavou a vzdychol si: ,,Možno. Bez váhania by som povedal áno, ale problém je, že neviem, čo to čokoľvek predstavuje. A neviem, či mám hranice a ak áno, tak kde končia."

Spokojne som prikývla a ešte chvíľu ho pozorovala, aby som sa uistila, že nemá v hlave nič, čo by som ešte chcela počuť. Keď som dospela k názoru, že nie,  pokrútila som ramenami a vydala sa na odchod.

,,Tak počkaj! To je všetko?" rozhodil rukami a nechápavo na mňa pozeral.

Nadvihla som obočie a otočila sa späť k nemu: ,,Ty ma tu chceš nebodaj viac, ako je nutné? To smrdí podvodom, čo je ale moja parketa, Conlaed..."

,,Skôr by som povedal, že náleží Borrovi, on je boh, ktorého obzor zahŕňa klamstvá. Ale nejde o podvod, ani pascu, len... Som asi čakal, že keď sa ešte niekedy stretneme, tak to bude viac ako len toto..." mrmlal a hral sa pritom s niečím, čo mu viselo na krku pod oblečením.

Vzdychla som si a pretrela si rukami tvár: ,,Naposledy, keď sme sa snažili porozprávať, skoro som ti vypárala črevá..."

,,Áno, to si pamätám," odfrkol si, akoby chcel vo mne vzbudiť ľútosť, ale na niečo také, som bola priveľmi tvrdohlavá. Aj keby sa drala na povrch, cez tie tisícročia neprejde, keď ju nepustím, čo nemám v pláne. Keď som naňho dlhšiu dobu iba mlčky pozerala, vzdychol si a pokrútil hlavou: ,,Čo sa nám to stalo?"

Otočila som sa mu chrbtom a odvrkla: ,,Ty si sa stal kráľom a ja bohyňou smrti."