V tieňoch súcitu

2. Kapitola

Namaľovala som dva obrazy kým pán Rogestern prišiel. Bol ľahostajný, takže prišiel až večer, s čím som počítala. Kúpil obraz lesa ligotajúceho sa vo svetle mesiaca, zaplatil tridsať golderov a odišiel. Nové obrazy som zavesila na drevené laty na strope a otvorila okno, aby sa usušili. Malo by to byť do rána hotové.

Chcela som si ľahnúť, ale na moje dvere niekto silno zabúchal. Zašomrala som si niekoľko nadávok a otvorila dvere. Chlap za dverami chcel niečo povedať, ale zrak mu padol na mňa, teda skôr na moje telo. Aha. Uvedomila som si, že mám na sebe spodné prádlo. Ale nie také, aké nosia slušné slečny z mesta. Moje sotva zakrývalo intímne časti môjho tela a bolo na mne natisnuté, ako druhá koža. Mne to prišlo pohodlnejšie ako volánové, čipkované, biele prádlo, ktoré sa zachytávalo o každý roh nábytku. A prišlo mi veľmi nepraktické.

Vzdychla som si a siahla po koženom čiernom kabáte s kapucňou, ktorý som mala prehodený cez neďalekú stoličku. Pozrela by som neznámemu hosťovi do očí, ale tie sa stále zameriavali na moje odhalené nohy. Áno, viem, že je divné, že na nich nie je jediný chĺpok, ale aj taký ľudia sa rodia, najmä tu, keďže je severská oblasť stále poznačená férskou mágiou, ktorá tu kedysi vládla. Takže, niekto má šesť prstom, niekto ani jeden chĺpok, nepočítajúc vlasy. Akoby si to moje telo vynahrádzalo, vlasy mám husté ako konskú hrivu.

,,Oči mám hore," zavrčala som a neznámy konečne zdvihol pohľad.

,,Prepáčte, len som obdivoval vaše neobyčajne krásne telo, slečna," odpovedal. Poznala som ho. Dnes ma zastavil, aby mi odovzdal odkaz od pána Rogesterna.

Nadvihla som obočie nad jeho slovami, ale povedala som len: ,,To je lepšie, než pani Nora."

Trochu zahanbene sklonil zrak, a ja som musela lusknúť, pretože ho opäť začali hypnotizovať moje nohy: ,,Čo potrebuješ, nech už si ktokoľvek?"

Pochopil moju výzvu a so zdvihnutou bradou odpovedal: ,,Prepáčte, som Gabriel Argent."

Argent? Počula som o nich. Patrili k bohatým kupeckým rodinám, kým pani Argentova nezomrela, a jej manžel neprepil celý majetok. Späť k ,,moci" sa už nedostali. Ľudia na nich zabudli. Toto musel byť syn tých dvoch nešťastníkov. Gabriel si všimol môj zamyslený, skúmavý pohľad, preglgol ale prinútil sa pokračovať: ,,Poslali ma sem, aby som vám povedal..."

Aha. Takže z neho je teraz posol, ktorý mi bude chodiť k dverám odovzdávať objednávky a odkazy od mestskej šľachty?

,,Povedz tým bohatým nafúkancom, že v noci nepracujem," prerušila som ho a chcela zatvoriť dvere, ale bol rýchlejší než som čakala. Zastavil ich a opäť otvoril dokorán.

Stále som zvierala kľúčku dverí, keď prehovoril: ,,Nejde o obrazy, bylinky či koláče, ktoré sú mimochodom výborné. Ľudia hovoria, že ste múdrejšia a nebezpečnejšie než niektorý muži v meste. Potrebujú vás pri hranici. Niečo sa deje."

Tak, toto bolo o dosť kratšie, ale nemusíme to preháňať, nie? Nech už to číta ktokoľvek, vážim si to a budem vďačná za akýkoľvek komentár aby som vedela, či tento príbeh, ktorý sa ešte ani zďaleka nerozbehol, stojí vôbec za pokračovanie.

Mám toho rozpísaného naozaj veľa, konkrétne trinásť kníh, ktoré som zatiaľ nezverejnila. Takže, ak máte na túto ,,knihu" už vytvorený nejaký názor, aj keď sa v podstate ešte len začala, prosím, dajte mi vedieť. Raz by som chcela vydať knihu, v hlave mám tisícky nápadov a potrebujem vedieť, či je môj spôsob písania, vyjadrovania a aj nápad v poriadku.

Čo sa týka priamej reči, to prosím nekomentujte, neviem či majú naši učitelia sklerózu, alebo čo, ale nikdy nám to nevysvetlili, takže ju neviem písať. Dúfam, že vás to nemiatlo a nemali ste problém určiť, kto hovorí.