V tieňoch súcitu

4. Dodatok

Pravdepodobne budeme odchádzať už zajtra. Nyx na tom trvala... najradšej by som bol, keby šla tiež. Keby sa vrátila domov... Ale je príliš tvrdohlavá a viem, že by som ju nepresvedčil. Keby tomu bolo inak, nenechal by som to tak. Našiel by som spôsob, ako zmeniť jej názor. Ale kedykoľvek s tým začnem, zahriakne ma a to obvykle tak ostro, že ani ja si nedovolím naďalej namietať. Predčasný plán je ten, že Nyx ju aj ostatných prenesie do Tonitrua a následne opustíme Aequor aj my.

Opieral som sa o rám okna a za chrbtom pocítil niečie oči. Zaťal som zuby a pootočil hlavu: ,,Čo chceš?"

,,Hovoriť so svojím synom," odvetil Rio a postavil sa kúsok za mňa. Neodpovedal som mu a keď bolo ticho pridlhé, napokon pokračoval: ,,Máte prepojené mysle, však?"

Prudko som k nemu otočil hlavu a zamračil sa: ,,Ako si na niečo také prišiel."

,,Všímam si... vy dvaja rozumiete jeden druhému až pridobre. A okrem toho, je tu tá druhá vec..." naschvál nedohovoril.

Zavrčal som a otočil sa k nemu celým telom: ,,Prestaň sa so mnou hrať."

,,Nepovedal by som ti viac, ani keby si sa ma pýtal, synak..." pokrútil hlavou a pohľad upriamil na more. ,,Hoci by som povedal, že už to tušíš... Len ti to nedáva zmysel. Zatiaľ..."

Zamračil som sa, ale než som niečo povedal, zvonka sa ozval hukot. Trúbenie na poplach. Alebo skôr zvonenie. Zmizol som skôr, než by Rio niečo povedal a objavil sa v Nyxinej izbe. Boli u nej vlci a bezmenná stála na balkóne, dívajúc sa na more, respektíve na malý objekt, plávajúci k nám.

Pozrel som na Nyx a snažil sa nemyslieť na to, že ju nejaký čas nebudem mať pod dohľadom: ,,Niečo sa deje. Mali by sme ísť do prístavu..."

,,Počula som tie zvony. Zvonili päťkrát, nie?"

,,Záleží na tom, koľkokrát zvonili?" zvraštil som obočie, ale odpovedala mi bezmenná.

,,Neznáme tváre na obzore. Tá, ktorej posluhuje smrť... tá posiela stratené a vracia to späť."

Ak sa jej slová dajú pokladať za odpoveď.

,,Nebuď protivný," zahriakla ma Nyx, ale uškŕňala sa. Závidím jej, že sa dokáže smiať... hoci viem, že vo vnútri má strach. Nikto z nás nevie, kam táto cesta povedie. K akej budúcnosti nás privedie. A Nyx bola len pred niekoľkými mesiacmi ešte vždy v ľudskej koži. Musela zapadnúť do nášho sveta, do svojho vlastného sveta príliš rýchlo.

,,Tak poďme," zamrmlal som a ona prikývla. Ešte niečo šepla do ucha Basilovi a potom ma chytila za ruku, ktorú som k nej vystieral.

Obaja sme zmizli a objavili sa v prístave. Nyxova božská osobnosť tu už bola a to aj s Edanom a Aillardom. Poobzeral som sa a na streche vysokej veže - ktorá slúžila v noci alebo hmle ako maják - uvidel kľačať Priamosa. Po prvýkrát som ho takto videl bez kapucne na hlave. Sledoval loď, ktorá sa k nám blížila. Vycítil môj pohľad a sklonil k nám hlavu. Chvíľu premýšľal, ale potom sa pohol. Zdalo sa, akoby ho vôbec netrápila gravitácia, keď sa odrazil a nohami dopadol na strechu vedľajšej budovy. Sotva sa nohami dotkol vetrom ošľahaných škridlíc, odrazil sa a preletel nad našimi hlavami s roztiahnutými rukami, čím vytváral tieň pripomínajúci dravého vtáka. Jeho telo sa vo vzduchu zvrtlo a nohami dopadol na balkón najnižšieho poschodia signalizačnej veže. Odrazil sa od neho s podobnou ľahkosťou ako od strechy a v podrepe doskočil pred nás.

Oprášil si kolená a prešiel po nás pohľadom: ,,Nevedel som, že aj naše moria majú pirátov. Nie je také niečo pod férsku úroveň? Pokiaľ viem, pirátstvu prepadla len ľudská rasa... Bez urážky."