V tieňoch súcitu

40. Kapitola

Fú, táto je pomerne dlhá, aspoň na moje obvyklé pomery... vyše 2000 slov... tak dúfam, že sa bude páčiť... <3

,,Nemôžem uveriť tomu, že si mu dačo také povedala," šepkal Priamos, akoby sa bál, že ho niekto začuje. Keď som naňho pozrela dodal: ,,Je ti jasné, že nemá rád, keď mu niekto vyvracia fakt, že je všemocný a neohrozený."

,,Za ten čas, čo som tu, som akosi nabrala na tvrdohlavosti a drzosti, takže ti garantujem, že je mi maximálne jedno, čo sa Conlaedovi páči a čo nie..." uškrnula som sa a kráčala ďalej. S Priamosom sme nakoniec skončili v tréningovej hale. Natiahla som ruku po bezprstové kožené bojové rukavice, keď ma Priamos schmatol za zápästie a začal si obzerať moje predlaktie. Zvraštila som obočie a stuhla: ,,Čo je?"

,,Tie tmavomodré fľaky máš na ruke bežne?" zamračil sa a prstom ukázal na sotva badateľné fliačiky. Boli skôr akousi malou modrastou pavučinkou na mojej ruke. Zodvihla som k Priamosovi pohľad a nadvihla obočie. Mal stisnuté pery a zdal sa byť ustarostený: ,,Narodila si sa ako človek... nenapadlo by mi, že to môžeš dostať..."

,,O čom to melieš?" vytrhla som svoju ruku z jeho zovretia a o krok cúvla.

Priamos nasucho prehltol a zahryzol si do spodnej pery: ,,Všetci sme hneď po narodení ochránení špeciálnymi preventívnymi liekmi. Existuje totiž istá... choroba, ktorá náš druh ohrozuje na živote. Tej prevencii sa zvykne hovoriť očkovanie a než bolo zavedené povinne pre novorodených, šírilo sa to ako mor a..."

,,Ja som sa narodila na druhej strane..." zamrmlala som a zamrzla na mieste.

Priamos sa zhlboka nadýchol a celý bledý povedal: ,,A myslím, že si tú chorobu dostala, Nora."

Sklopila som zrak a zamerala sa na dlaždice podo mnou. Snažila som sa dýchať, ale moje telo spolupracovať nechcelo. Bola som pripravená na to, že ma nechá Conlaed mučiť a podobne... nenapadlo by mi, že ma nakoniec zabije nejaká choroba. Ale nejakú výhodu to malo... možno sa s tým dalo niečo robiť.

Zodvihla som oči späť k Priamosovi a zamrmlala: ,,Musíme ísť späť za Conlaedom."

,,A ako ti ten už len pomôže?" zamračil sa a rozhodil rukami.

,,On nie... len ma môže mávnutím ruky dostať k niekomu, kto áno," odvetila som a Priamos prižmúril oči, akoby mu to nedochádzalo. Pokrútila som nad ním hlavou a vykročila späť k dverám.

XXX

,,A nemáte poňatia kam zmizol?" zamračila som sa na slúžku, ktorá sa mi už desať minút snažila odpovedať na otázku, ale akosi jej to nevychádzalo. Zakoktala sa pri každom slove a aj to mi sotva niečo povedala.

Našťastie sa za ňou objavila vysoká postava: ,,Čo sa deje?"

,,Hanniel, nevieš kam sa podel Conlaed?" odvrátila som sa od slúžky a začula jej tiché vydýchnutie a následné cupkanie, keď trielila preč.

,,Toho som naposledy videl v izbe jeho brata. Prečo...?" odpovedal mi Hanniel a ja som beznádejne zakvílila. Dopekla, ani neviem, ako dlho tie pavučinky na ruke mám... nemám tucha, koľko mám času, hoci Priamos tvrdí, že je to len prvý príznak. Hanniel sa zamračil a prechádzal medzi nami pohľadom: ,,Čo sa deje?"

,,Ukáž mu predlaktie..." zamrmlal Priamos a ja som ho počúvla. Hanniel na moju ruku chvíľu zazeral so zvrašteným obočím. Keď si uvedomil, čo to asi je, zhrozene vyvalil oči a podvedome o krok cúvol. Stisla som pery a ruku spustila späť k telu. Priamos prestúpi z nohy na nohu a mykol plecami: ,,Dobrá správa je aspoň tá, že my sa už nemôžeme nakaziť..."