V tieňoch súcitu

11. Kapitola

Pocítila som silnú bolesť v hlave. Aj v nohe a... Vlastne ma bolelo celé telo.

Pomaly som otvorila oči a zachrípnutým hlasom povedala zopár nadávok. Slnko ma pálilo v očiach a ja som ich opäť zatvorila.

Takto vyzerá smrť? Myslela som, že to bude menej... priestorové? Skutočné? Živé? Mŕtva by som predsa nemala nič cítiť... Alebo byť mŕtvy znamená cítiť neustále bolesť?

,,Otvor oči, Nora," ozval sa mne známy hlas a z mojich úst vyšli ďalšie nadávky. Prinútila som sa zodvihnúť viečka a zamračiť sa na féra nado mnou.

Zaťala som zuby a sotva počuteľným hlasom povedala: ,,Teba snáď popravili, Sauron?"

Zachechtal sa a sklonil hlavu: ,,Nie... Nie si mŕtva."

Keď to povedal, môj hnev sa dal krájať. Ignorujúc bolesť som sa prudko posadila a zavrčala naňho: ,,Ako to myslíš, že nie som mŕtva?"

,,V určitých prípadoch, ktorý nastal aj teraz, je možné, aby liečitelia zregenerovali tvoje telo, aj keď už bolo mŕtve..."odpovedal otrasne pokojným tónom.

,,Takže ste ma v podstate vzkriesili?" tón môjho hlasu sa zvýšil a naberal na hlasitosti. Zachrípnutie bolo preč a ja som mala chuť na Saurona vrieskať.

,,Aj tak sa to dá myslím nazvať... ja nie som liečiteľ, neviem ti to vysvetliť..." rozhodil rukami a ja som zaškrípala zubami.

,,Tak mi vysvetli niečo iné... prečo nie som mŕtva? Žiadnemu super férskemu mozgu nedošlo, že som z toho okna vyskočila úmyselne?!" skríkla som a postavila sa z lôžka, na ktorom som sedela. Sauron cúvol a premeriaval si ma, akoby som naňho mala zaútočiť.

Prehltol a pokúsil sa hovoriť tichým pokojným tónom: ,,Presvedčil som kráľa, aby tvojou prácou bolo maľovanie. Budeš robiť to čo na druhej strane, je to asi jedna z najlepších možností, ktoré môžeš ako otrokyňa mať."

,,Ale ja som z toho okna vyskočila práve preto, že nechcem otročiť. Budem maľovať obrazy, ktoré budú aj tak všetkým ukradnuté a po roku ma aj tak pošlú na nejakú stavbu, alebo niečo podobné... možno ma popravia, to by bolo fajn..." vrčala som naňho a rozhadzovala pritom rukami.

Vzdychol si a chytil ma za ramená: ,,Prestaň toľko vyvádzať... tvrdila si, že si schopná namaľovať obrazy rovnako dobré, ako tie v tej chodbe. Ak je to pravda, kráľ si bude tvoju tvorbu ceniť, aj keď si človek, a to ťa ochráni..."

Stále som sa naňho mračila, ale už som nič nepovedala. Ešte som celkom nepredýchala fakt, že nie som mŕtva. Ako sa tým liečiteľom podarilo dostať ma dokopy, musel byť zo mňa mastný fľak...

Keď som viac nenadávala a neprotestovala, Sauron cezo mňa prehodil nejaký plátený kabát a vytiahol ma von. Vyšli sme do ulíc a on mi ešte nasadil kapucňu: ,,Pri troche šťastia si ťa nebudú všímať a prehliadnu fakt, že si človek."

,,Čo bude teraz?" spýtala som sa bezemočne a skenovala svoje okolie. Obyčajná rušná tržná ulica, podobná tým za bariérou. Keď si odmyslím mágiu, ľudia a férovia nie sú zas tak odlišní.

,,Teraz ťa vezmem do jedného domu za mestom. Budeš tam bývať, raz za týždeň za tebou prídu, prinesú ti jedlo na ďalší týždeň a vezmú si namaľované obrazy. Ak nebudeš pracovať, bude nasledovať bič. A útek možný nebude, kráľovi ľudia už vztýčili štíty," rozprával mi a ja som sa tvárila, že mu všetko verím. Ale nezdalo sa mi to. Príliš ľahké. Kráľ mnou pohŕdal a Saurona nenechal už ani vysvetľovať a dávať argumenty. Neviem, čo presne sa deje, ale kým nemierim na stavenisko, do bane, alebo niečo podobné, nebudem protestovať.