V tieňoch súcitu

70. Kapitola

Občas som sa zastavila, aby som sa započúvala. Aby som sa uistila, že schody sa čoskoro nezrútia a my s nimi. Ale kameň ani nepípol. Bol pevný... až prekvapivo pevný a nehybný. Celé mesto bolo zničené a tento kameň držal, akoby na tom závisel jeho život. Keby som jeho rozbitie brala ako smrť, tak v podstate aj závisel.

Ešte sme neboli hore, keď som začula hlasy. A spoznala som ich skôr, ako som aj s vlkmi vystúpila po posledných schodoch a skryla sa za napol rozpadnutú stenu. Rio tam stál s tvárou stále zahalenou Nyxovým kúzlom a mne bolo jasné, že férka oproti nemu stále nevie, že stojí pred vlastným otcom. Charis bola ešte vždy presvedčená o tom, že je mŕtvy. Donedávna bol jediný, kto poznal pravdu, Conlaed. Za niekoľko dní sa však počet zasvätených ľudí zvýšil. Nie o veľa, ale o viac, než chcel Conlaed kedy dovoliť.

,,Čo mi chceš urobiť? Vystrelila som, čo s tým chceš robiť?!" v jej hlase bol odpor aj výsmech. A mne bolo jasné, že Riovi dochádza trpezlivosť. Nezáleží na tom, koľko rokov prešlo... bol to jej otec. A arogancia a neúcta s akou s ním hovorila mu začínala liezť na nervy.

Pristúpil k nej o krok bližšie a zahrmel hlasom, aký som uňho ešte nepočula: ,,Varoval som ťa, aby si to nerobila. Keby šlo o mňa, povedal by som ti, že máš šťastie, že si ju netrafila, inak by si mala problém... Ale mám pocit, že teraz je tvoj problém ešte väčší. Totižto... ide po tebe a obaja vieme, že je omnoho mocnejšia, než kedy budeš ty."

,,Nemá svoju moc. Nič mi nespraví!" rozhodila Charis rukami a zasmiala sa, akoby dosiahla nejaký svoj vytúžený cieľ. Ale nepochybujem o tom, že je ešte veľa vecí, ktoré má v pláne a každá z nich nám má prinajmenšom znepríjemniť život.

Vietor sa pohol vo chvíli, kedy jej smiech doznel. Medzi mnou a dvoma férmi sa objavil čierny dym a... Conlaed. Kráľ Tenbrisu stál pred svojím otcom a svojou polovičnou sestrou s rukami prekríženými na hrudi. Nemusela som vidieť jeho tvár, aby som vedela, že hoci jeho výraz neprezradí nič, pohľad by mohol zabíjať.

Charis je vonku... Ako sa to stalo však budeme riešiť neskôr. Strieľala ona. Jej dnešným cieľom bolo zaboriť mi do hrude hrot šípu a tancovať okolo môjho tela. Miesto toho teraz leží v Horatiových rukách Priamos a ja len dúfam, že liečiteľ ho uzdraví. Musím tomu veriť. Keď už pre nič iné, tak preto, že ten blázon skočil predo mňa. Dobrovoľne za mňa schytal ranu. Keď sa zotaví, kopnem ho za to do zadku, že sa týždeň neposadí. Minimálne nie bez toho, aby od bolesti skrivil tvár.

Conlaed spustil ruky k telu a pristúpil o niekoľko krokov bližšie k strnulej Charis: ,,Ale ja áno. Svoju moc mám. A tiež ti s najväčšou radosťou niečo spravím. Niečo pekelne bolestivé..."

Keď Rio prešiel pohľadom po svojom synovi, otočil sa k Charis a ľútostivo zamrmlal: ,,No... Zdá sa, že riadny problém máš tak či tak."

Férka, ktorá bývala princeznou... a teraz bola už len kvôpkou zúrivosti a odporu. Nič viac z Charis nezostalo. A najhoršie bolo, že som mala pocit, akoby som poslednú ranu do jej zničeného bytia zarazila ja. Cítila sa zradená, keď som Conlaeda prijala a jej na oči vytiahla každú chybu, ktorá ju do tej cely priviedla. Neľutovala som, čo som jej povedala. Bola to pravda... zničili ho. Ale vrátilo sa jej to. Krutý kráľ, ktorý sa z bezmocného princa stal, ju zničil tak, ako ona pomohla zničiť jeho. A to dielo bolo dokonané v deň, keď som odmietla vidieť Conlaeda ako toho zlého.

,,Ty... ty odporný...!" začala Charis, ale nemohla dokončiť. Hlas sa jej zasekol a ona zalapala po dychu. Conlaed sa len kruto usmial a mne bolo jasné, že jej neviditeľnými pazúrmi zoviera hrdlo.

V Charisiných očiach sa niečo mihlo. Akýsi pokus o oslobodenie sa, alebo nebodaj útok. Avšak Conaled len pokrútil hlavou a kruto sa zasmial: ,,Ach, Charis. Mňa oslepiť nemôžeš. Obaja vieme, že som omnoho mocnejší ako ty."

Prisahala by som, že Charis mala v očiach hotový hurikán, ale jej telo sa začínalo v nepravidelných intervaloch triasť. Všetok ten zmätok ju nedokázal ochrániť pred kráľom, pred polovičným bratom, ktorého nenávidela. A vtedy, keď ju sily začali opúšťať, sa až prekvapivo zachrípnutým hlasom ozval ich otec: ,,Conlaed... to stačí."

Jeho syn ho ignoroval. Skôr sa zdalo, že jeho stisk zosilnel. Rio ho ešte niekoľkokrát oslovil, ale na kráľovej tvári nebola ani známka po nejakej reakcii. Rio začínal byť nervózny, pretože Charisina tvár už naberala červený odtieň. Párkrát sa trhane nadýchol, keď zaúpel: ,,Synak..."

Charis zvraštila obočie a sotva ju bolo počuť, keď zachrčala: ,,Synak?"

,,Nie som tvoj syn. Už dlho nie," bola Conlaedova odpoveď a Charis sa začala prudšie metať, keď zaťal päste. Videla som jeho napnutú sánku, keď zaťal zuby a vyceril ich, akoby mali byť tým posledným krvavým prísľubom, než príde koniec. Očné zuby sa zaleskli v mesačnej žiare, keď Conlaed opäť pomaly zabíjal svoju sestru.

Nikdy o tom nehovoril... Ale v deň, keď zabil všetkých okrem nej... situácia bola podobná tejto. A v jej očiach som videla, že na ten deň tiež spomína. Keď sa jej oči pregúlili a pomaly zatvárali, spravila som pre ňu poslednú vec. Poslednú milosť. Hoci som to nerobila len kvôli nej... Nikdy som si nemyslela, že budem Conlaeda sledovať, ako ju zabije. Ale dnes to ešte nebude. Dnes jej spravím poslednú láskavosť... a potom... Potom bude už len férkou, ktorú som kedysi pokladala za spojenca. Kým som nepochopila, že v tomto svete sú veci občas opakom toho, na čo sa hrajú. A to úplným. Sauron nebol priateľ, nebol ani spojenec a Conlaed nebol to najhoršie nenapraviteľné zlo. Len niekto so zlomenou dušou, kto potreboval pochopiť, že nie je jediný, koho zničili. Kto potreboval pochopiť, že je možné sa dať dokopy. A zvládol to. Dostal sa ďaleko v boji so sebou samým. V boji s krutosťou, ktorú do seba pustil. Dokázal ju vyhnať, premôcť ju. A nedovolím, aby ho niekto ťahal späť a už vôbec nie taký malý červ, akého som teraz videla v Charis. Nedovolím mu sa k tomu vrátiť... aj keby som mala byť sama ešte horšou nočnou morou, akou kedy bol on.

Spolu s vlkmi som vyšla spoza steny a až prekvapivo potichu vyslovila jeho meno. A vtedy Charis padla na zem. Jej kolená dopadli na kamene a vzduchom sa opäť niesol jej dych. Conlaed tam chvíľu stál, ale napokon sa otočil: ,,Prečo si to urobila?"

,,Posledná láskavosť," povedala som s chladným pokojom a pristúpila k nemu o niekoľko krokov bližšie. A nie len fyzicky. Naše mysle... vedela som, že sú spojené viac, než kedykoľvek predtým. Vidí do mňa... a ja doňho. A bolo to tak prirodzené, že ma to desilo.

Conlaed naklonil hlavu a stisol pery: ,,Mohla ťa zabiť."

Slabo som sa usmiala: ,,To aj ty. Nestalo sa. Neboj sa, tak ľahko sa ma nezbavíš."

,,Si blázon, vieš to? Ak to tá mrcha skúsi znovu..." začal, ale nedokončil, pretože som sa zasmiala.

Nie ostro, ani posmešne... istým spôsobom to bolo šťastie. Len som pozrela na Charis, ktorá kľačala na zemi a pohľad mi opätovala. Usmiala som sa a do svojho hlasu vložila ten prísľub: ,,Keď to nabudúce skúsi... dostane sa do mojich rúk. A zistí, že keď stratím trpezlivosť, môj hnev je rovnako bolestivý, ako ten tvoj."

Conlaed sa pozrel na Charis, na Ria, na vlkov... a keď sa opäť pozrel na mňa, neveriacky pokrútil hlavou: ,,Nič jej nedlžíš. Po tom všetkom má skôr ona dlh u teba. Tak prečo?"

O moju ruku sa obtrela vlčia hlava a ja som na chvíľu sklonila pohľad k Eldwynovi. Zafírovomodré oči sa smiali a hoci som mala na ruke kožený náramok, tie slová som v hlave počula: Keby si len tušila, kým si. A keby sme ti to len mohli vysvetliť. Vám obom...

Zvraštila som obočie, ale vlk len pokrútil hlavou a kývol hlavou ku Conlaedovi, ktorému som stále nedala odpoveď. Pozrela som kráľovi do očí a pousmiala sa: ,,Nenechám ju v tebe živiť nenávisť. Pretože ver mi... jej smrť by nič nevyriešila. Poznám to."

Tiež ti mám čo povedať. Porozprávame sa o tom neskôr... keď bude vhodnejší čas.

Keď budeme konečne doma.

Dúfam, že sa páčila ;-) <3