V tieňoch súcitu

1. Doplnok

Preklínam ťa! Preklínam ťa! Preklínam! Stokrát preklínam!

Len keby to malo nejaký zmysel. Aj keby slová stačili na kliatbu, s tou prekliatou vecou na zápästí som nezmohla nič. Bolo to odo mňa hnusné, ale teraz som naozaj dúfala, že nech sa chce Nora zachrániť akokoľvek, nevyjde jej to. Obhajovala Conlaeda... Ako len mohla!

,,Preklínam ťa!" zvrieskla som tentokrát nahlas. Z najbližších ciel, v ktorých niekto bol, sa ozvalo nespokojné mrmlanie, ktoré som však ignorovala. Mala som chuť vykríknuť tie slová znova, ale ozvalo sa známe škrípanie mreží. Žeby to bola opäť Nora? To sotva... tak skoro nepríde... Ťažko opísať moje prekvapenie, keď som uvidela tvár toho, kto sem prišiel: ,,Ty?"

,,Ja," zamrmlal Wolfmorte a oprel sa o kamenný múr väzenia.

Zamračila som sa a pokrútila hlavou: ,,Že ty máš žalúdok a odhodlanie na to, aby si sem prišiel... Aby si sa sem vrátil čo i len na sekundu..."

,,To vieš... chcem sa ťa niečo spýtať..." odvetil a postavil sa ku mreži.

Absurdne som sa zasmiala a to tak nahlas, že som zaklonila hlavu a chytala sa za brucho: ,,Prečo by som odpovedala? Tebe..."

,,Pretože máš určite chuť na jablko s maslovým chlebom," odvetil ľahostajne, ale v jeho hlase bola krutosť. Z koženého vrecka, ktoré mal pripnuté k opasku, vytiahol menované jedlo.

Oči sa mi museli zalesknúť a žalúdok sa okamžite ozýval. Prekliata Nora mi hoci občas nosila jedlo, ale aj tak som bola vždy veľmi vyhladovaná. Ohrnula som nos a prinútila sa neznieť príliš netrpezlivo: ,,Poslala ťa Nora? Či áno, či nie, teba za to Conlaed určite zabije a nebude váhať, tak ako pri tej suke..."

,,To teba trápiť nemusí. Chceš to, či nie?" odvrkol a provokatívne jedlom mával vo vzduchu.

Snažila som sa prinútiť samú seba odmietnuť, ale bola som príliš hladná: ,,Čo chceš vedieť, ty pripečený bastard?"

Nahlas a zasmial a pokrútil hlavou: ,,Som z Ignisu, takže sa nemôžem spiecť... ale to je vedľajšie. Na tomto hrade si zo všetkých najužšie spojená so snami... dá sa do nich dostať inak ako spánkom?"

,,Hej. Je to možné. Prečo ťa to zaujíma?" prižmúrila som oči a premerala si ho, kútikom oka stále sledujúc jedlo v jeho ruke.

,,Povedzme, že som dnes mal priveľmi živý sen a zobudil som sa priskoro a tak nedostal všetky odpovede. Rád by som vedel, že to nebola pravda..." zahundral odpoveď, vedomí si toho, že ak mi ju neposkytne, nebudem mu môcť dať odpoveď, ktorú by chcel.

Našpúlila som pery a naklonila hlavu, pričom ma zabolel chrbát aj hlava, ale ignorovala som to: ,,V snoch sa ti nemôže nič stať, keď snívaš... ale môžeš v nich stretnúť skutočné osoby, ktoré tiež snívajú. Avšak, pravdepodobnosť, že natrafíš na reálnu verziu a nie len výplod sna, je veľmi malá. Svet snov je obrovské miesto, väčšie ako naša realita. Nie je to nemožné a stáva sa, že za istých podmienok na niekoho natrafíš pravidelne... ale za normálnych okolností sa to väčšinou neudeje. A šanca, že stretneš niekoho, koho aj reálne poznáš, je takmer nulová."

,,A môže sa ti niečo stať, ak si v snoch iným spôsobom, než spaním?" jeho otázka ma mierne zaskočila a vzbudila môj záujem o niečo iné ako jedlo, ale nevypytovala som sa. Len som so škodoradostným úsmevom kývla na súhlas.

,,A teraz, keď dovolíš," načiahla som ruku a nastavila dlaň. Chvíľu sa nehýbal, ale napokon odtrhol polovicu chlebu a hodil mi ju. Okamžite som sa po ňu vrhla a medzi sústami vrčala: ,,To je všetko?!"

,,Zatiaľ. Ešte mám pár otázok... ale to ťa musím udržať pri zmysloch a bez toho, aby sa ti pred očami krútilo imaginárne jedlo..." odvrkol a s opovrhnutím ma sledoval, ako do seba tlačím suchú kôrku. Mohla som si myslieť, že mi nenesie čerstvý chlieb. V ústach som mala úplne sucho a sotva som bola schopná ho prehltnúť.

Keď sa mi podarilo pretlačiť sústa hrdlom, zamračila som sa naňho: ,,Si rovnako odporný, ako tvoj prekliaty kamarát na tróne."

,,Nie je to môj kamarát. Ale ďakujem, beriem to ako kompliment..." zasmial sa a oprel sa ramenom o mrežu. Chcela som sa ho spýtať, či sa nebojí, že sa za ním načiahnem a vyškriabem mu oči, ale obaja sme očividne vedeli, že som sotva zodvihla ruku, aby mi podal jedlo.

,,Čo chceš ešte vedieť?" zavrčala som s očami zapichnutými do tých jeho. Boli ako more krvi, z čoho mi behali po chrbte zimomriavky, ale keďže som sa pri chlade tu dole triasla tak či tak, nemohol to rozoznať.

Priamos si kľakol, aby bol na mojej úrovni a naklonil hlavu: ,,Chcem vedieť, aké brány existujú vo svete snov. Aké skúšky..."

,,Odkiaľ si o niečom takom počul?" zamračila som sa a začala som byť nervózna z toho, že neviem, o čo presne mu ide. Keď na mňa neprestával zízať, vzdychla som si a všetko mu vysvetlila: ,,Keď sa vo svete snov dostaneš na určité miesto, o ktorom ani ja neviem, kde presne je, môžeš prejsť niekoľkými bránami. Hlavných brán je päť. Ak nimi prejdeš, dostaneš svoje odpovede, tvoje telo sa naplní mágiou z iného sveta a v podstate sa z teba stáva najmocnejšia verzia, akou by si mohol počas života byť. A ako bonus dostávaš aj niečo zo sveta snov. A nepotrebuješ k tomu štvor či päťciferný vek. Každá hlavná brána ťa v niečom skúša... ak čo i len raz neuspeješ v jej skúške... v podstate zomrieš. A bránami môžeš prechádzať iba vtedy, keď si sa do sna dostal inak ako spánkom... Ale načo sú tebe takéto informácie?"

,,Nestaraj sa..." odvrkol a hodil mi zvyšok chleba. Pristál mi v lone a ja som sa doňho hneď pustila. Z jablka si dvakrát odhryzol a hodil mi aj to.

Vydal sa na odchod, keď som za ním zakričala: ,,Načo ti to je, Wolfmorte!? Nebodaj by si chcel prejsť bránami..."

Pootočil ku mne hlavu a zamrmlal: ,,Nie, ale mám pocit, že niekto iný to má v pláne..."