V tieňoch súcitu

102. Kapitola

Jednoznačne to bola úľava. Konečne nemusieť nič skrývať... Myšlienkový tok medzi nami bol opäť bez akejkoľvek bariéry a ani som si neuvedomovala, ako veľmi mi tá voľnosť chýbala. Jediný, kto ju občas narušoval, bola Luxiana. Tá cítila všetko, čo sa pohlo na periférii a veľmi rada sa k tomu vyjadrovala.

Conlaed vzal všetko s pokojom. Teda sa tak aspoň tváril. Bolo jasné, že niekde vo vnútri ho škrie už toľko vecí, že sám nevie, ako sa má cítiť. Dozvedieť sa o Nyxovi preňho bolo asi najťažšie. Tí dvaja neboli nejakí úžasní priatelia, ale mali niečo spoločné. Niečo staré stovky, ak nie tisícky rokov.

,,Čo z toho chceš povedať ostatným?" spýtal sa, keď sme s Luxianou dohovorili.

Na okamih som sa zamyslela: ,,Neviem. Určite im musíme povedať, že Nyx je preč - aspoň v tradičnom zmysle slova. A tiež im zhrnúť situáciu."

,,Stále si to nevyslovila," podotkol, načo som zvraštila obočie. Dúfala som, že sa odvráti, ale nespravil tak. Díval sa mi priamo do očí a čakal na to, kým mi dôjde, na čo narážal.

,,Tak fajn... Ja radšej počkám na chodbe..." zanôtila Luxiana a ja som už len počula jej kroky za svojím chrbtom. Neotočila som sa a Conlaed tiež nedvíhal zrak. Ale prekvapilo ma, že sa Luxiana rozhodla darovať nám niečo ako súkromie... Netušila som, že má v jej očiach nejakú váhu - prinajmenšom, keď sa to týka ostatných.

Keď sa zabuchli dvere, prehovorila som: ,,Nie som si istá, čo by si chcel počuť."

,,Keď je Nyx preč... znamená to, že... že ty si..." začal, ale ani raz nedokončil.

Vzdychla som si, pokývala hlavou a prekrížila si ruky na hrudi: ,,Ak mám byť úprimná, tak neviem. Zatiaľ som si to natoľko nepripustila. Celý čas som to vnímala ako vzdialenú vec. Vravela som si: Áno, som dedič, ale to ešte nič neznamená! A teraz... teraz neviem, čo som."

,,Čo ti na to povedala Lux?"

Nad tou otázkou som sa slabo zasmiala: ,,Nazvala ma vlkom. Novým vlkom, ak mám byť presná. A povedala, že to tak muselo byť. Ale... Ja tomu naozaj nerozumiem. Mám totižto pocit, že sa nič nezmenilo a zároveň je inak úplne všetko. Akoby sa svet zbláznil, ale pritom ostáva nemenný."

,,Máš pocit, že sa nezmenilo to, čo sa zmeniť malo?"

,,Skôr mi to príde, akoby sa to nezmenilo tak, ako som čakala. Myslela som, že budem cítiť nával energie, za ktorú teraz zodpovedám. Myslela som, že budem veci vnímať inak - napríklad sa zmenia farby. Ale nič sa nezmenilo, len niečo pribudlo. Napríklad to, čo predtým nemalo formu - tiene sa odrazu zdajú omnoho viac ako existujúce bytosti, než iba hlasy v hlave. Hviezdy vidím vo dne aj mimo Tenebris a mesiac mi doslova tlačí na mozog, akoby sa aj on snažil rozprávať, ale ja mu nerozumiem. Svety sa mi splietajú a ja mám strach, či sa nedostanem do fázy, kedy nerozoznám realitu tohto sveta od reality snov. Vnímam každý plamienok v meste a aj každý hasnúci uhlík. A jedna z najvtipnejších vecí je, že mám pocit, akoby sa mi hýbala zem pod nohami a to len preto, lebo cítim magmu hlboko pod nami. Skrátka... Vnímam úplne všetko a zároveň nič, pretože všetko je to vzdialené. Je to v istom zmysle podobné, ako keď jeden z nás obrní svoju myseľ. Oni dočiahnu na mňa, ale späť to nejde," rozprávala som a Conlaed ma sledoval s nečitateľným výrazom. Keď som ho tak videla, beznádejne som zakňučala: ,,Asi mi začína preskakovať. Dáva to vôbec zmysel?"

Conlaed so slabým úsmevom prikývol: ,,Dáva... Minimálne vtedy, keď spojím to, čo hovoríš, s tým, čo sa ti počas toho deje v hlave."

Zamračila som sa naňho a prestúpila z nohy na nohu: ,,Preto na mňa tak zazeráš? Pretože vnímaš moje slová a zároveň myšlienky?"