V tieňoch súcitu

104. Kapitola

,,Naozaj by ma zaujímalo, prečo nás budíš uprostred noci," zašomral nespokojný Priamos, keď Conlaed vošiel do trónnej siene. Ja a Luxiana sme šli kúsok za ním. Pri pohľade na naše vážne tváre sa Priamos zdržal ďalších sťažností a nechápavo zvraštil obočie: ,,Čo sa stalo?"

,,Rio sa stal," Conlaedovo vrčanie otriaslo tieňmi. Doslova. Ich siluety sa zachveli a šepkali si medzi sebou. Keď som sa k nim obrátila, privinuli sa mi k nohám.

Hnevá sa! Nie na nás! Ale krv kráľov noci dokáže byť krutá.

Tie slová ma na okamih znervóznili, kým nedodali: Šťastie, že kráľ našiel srdce, čo pred rokmi stratil.

Lyulph sa vynoril z tieňov jednej z bočných lodí siene a prekrížil si ruky na hrudi: ,,Pre tých, čo nepočujú myšlienky... Rio prepustil Charis a ušiel s ňou do Ventum."

Priamos na okamih zatvoril oči a šepol: ,,Doprdele."

Sieňou sa ozvalo Conlaedovo prekvapivo pobavené zašomranie: ,,Vystihol si to."

,,Ten idiot nás všetkých zabije," doplnil Priamos unavene a otrávene zároveň.

Uškrnula som sa: ,,Som si istá, že Conlaed ho zabije prvý."

,,Prečo práve tam? Do Ventum..." zamračil sa Hanniel, ale z jeho výrazu som vedela, že mu to hneď došlo. Rovnako ako ostatným.

Rio vedel... v podstate takmer všetko. A nepochybne mal jasnú predstavu o tom, ako si kúpiť Bayuovu ochranu. Vedel, že zúfalo hľadáme spojencov. Vedel, že v Nyxovej moci tápem. Vedel, že Luxiana je zatiaľ jediná z nás, ktorá vie, ako zničiť démona. A že ich Conlaed dokáže usmažiť, ale nie úplne zabiť. Vedel, že keby na nás teraz zaútočia, máme veľmi málo možností sa brániť. A to je pre Bayua a Saurona výborná príležitosť. Keby som bola na ich mieste, vyslala by som vojská skôr, ako môj protivník nájde nejaké efektívne riešenie pre svoju bezmocnosť.

Nastalo medzi nami hlboké ticho, ktoré sa nik neodvážil prerušiť. Bolo viacmenej jasné, čo sa na nás chystá. V skratke... nič dobré. Práve naopak. Bude to veľmi zlé, ak rýchlo neprídeme na spôsob, ako sa brániť. Nedovolím si byť taký optimista, aby som verila, že démoni, ktorých Nyx odprevadil zo sveta, boli poslední. Bude ich viac...

Naše mlčanie prerušila Luxiana: ,,Nechcete kontaktovať niekoho z Aequor? Alebo iného impéria? Viete... rozlúčiť sa a zaželať peknú smrť..."

,,Nepomáhaš," odvrkol jej Priamos.

Luxiana len prekrútila očami: ,,Neiskri, krpec. Bolo by pekné rozlúčiť sa s tými, ktorých máš rád, nemyslíš?"

Nemusela dodať nič. Vedela som, aké slová sa jej zasekli v hrdle. Ona tú možnosť nemala ani pri jednom zo svojich bratov.

Obrátila na mňa ľadové oči: ,,Ty očividne nepotrebuješ vidieť iným do hlavy na to, aby si vyčítala to, čo nechcú vysloviť."

,,Nebolo ťažké si to domyslieť."

Chcela mi niečo zasyčať do tváre. Naozaj chcela - spoznala som to podľa zaťatých zuboch a napnutej sánky. Ale nevedela, čo by to malo byť. A keby aj áno, možno by aj tak mlčala. Pretože čokoľvek medzi nami vznikalo, malo to veľmi blízko k priateľstvu, ktorého ona veľa nezažila. Na rozdiel od iných, Luxiana poznala skutočnú hodnotu vecí a tiež ich dôležitosť.

,,Lux má pravdu," prehovoril Conlaed a pomaly vykročil smerom k trónu. Vystúpil na vyvýšené miesto, na ktorom sa týčil a prešiel prstami po bielej kožušine. ,,Pohovorím si s Aillardom. Aby vedel, aká je situácia."