V tieňoch súcitu

54. Kapitola

,,Nechcete mi to vysvetliť?" zamrmlal Priamos, klusajúc za nami. Conlaed mi stále zvieral ohyb lakťa a takmer behom ma ťahal chodbou.

,,Tiež by som čakala vysvetlenie..." moje slová ignoroval a mlčky so mnou kráčal ďalej. Zaťala som zuby, zastala a vytrhla sa mu: ,,Conlaed!"

Otočil sa ku mne a zavrčal. Kedysi by ma to desilo... ale dnes je už iná doba. Naklonila som hlavu a prižmúrila oči: ,,Ty si ich počul..."

,,Koho?" Priamos sa postavil vedľa nás a ruky si prekrížil na hrudi. Keď sme mu ani jeden nedali odpoveď, nespokojne začal prešľapovať z nohy na nohu: ,,Haló?"

,,Tiene, Priamos. On počul tiene," v mojom hlase bol počuť obdiv, hrdosť a prekvapenie. Zato Conlaed mal v očiach zmetok a nedôveru. Nie voči mne... ale voči tomu, čo sa stratilo a po rokoch sa zdá, že je to späť.

Priamos zvraštil obočie a pokrútil hlavou: ,,Nevedel som, že ich tiež počuješ..."

,,Nepočujem," odvrkol kráľ a Priamosom pri jeho tóne mierne trhlo. Občas mi je ešte vždy vtipné, že aj samotný Wolfmorte sa trasie pred nepredvídateľnosťou kráľa Tenebrisu. Bojí sa toho, pre koho krutosť a bezcitnosť sa sám stal tým, čím je. Keď sa Conlaed pozrel na mňa, pousmiala som sa a nadvihla obočie. Stisol pery a dodal: ,,Už dlho nie..."

,,A čo presne vám tie čierne potvorky z tmy povedali, keď vás to doslova vyštvalo od chutného jedla? Nerátam tú gebuzinu, čo si mala pôvodne na pitie ty..." Priamos na mňa ukázal prstom a uškrnul sa.

Slabo som sa zasmiala nad spomienkou na výraz féra, ktorému dal Priamos môj pohár a opäť pozrela na kráľa pred sebou: ,,Podľa nich sa sem niečo blíži... otázka je čo..."

,,Nepochybne sa to čoskoro dozvieme. Musíme urýchliť náš plán. Chcel som tu pôvodne nejaký čas ostať bez toho, aby sme nejako konali, kým Neirina unaví nás sledovať... ale zdá sa, že v našom záujme je sa odtiaľto dostať čo najskôr," mrmlal Conlaed, neustále sa obzerajúc, či nás niekto nepočúva. Nemyslím si, že by len tak zazrel špeha, ale tiež ho nebudem podceňovať... kto vie, možno vidí skrz steny aj ochrannú mágiu...

Priamos rozhodil rukami a následne ich prekrížil na hrudi: ,,Tak, čo teraz?"

Conlaed sa zhlboka nadýchol a s mojím zápästím v ruke vykročil k našim komnatám: ,,Nateraz... sa poriadne vyspíme... a zajtra odignorujem každý zákon o tom, že by som civilov nemal len tak prevážať medzi kráľovstvami a privediem sem Mysteria."

XXX

,,Ako dlho môže trvať priviesť sem nejakého trkvasa?" zamrmlal Priamos rozvalený na pohovke už asi stý krát. Hompáľal vo vzduchu nohami a ak sa nesťažoval, pískal si mne neznámu melódiu.

Otrávene som vzdychla a zavrčala: ,,Keď prídu, tak prídu... asi spolu nepopíjajú čaj, alebo v Conlaedovom prípade kávu..."

,,Si si istá? Pretože si nemyslím, že premiestniť sa tam a naspäť trvá päť hodín..." zahundral a posadil sa.

,,Štyri. A nemôžeš vedieť... možno sa balí, alebo niečo podobné..." odvrkla som a hoci Priamos ešte niečo hovoril, nepočúvala som ho. Nemala som náladu na jeho sťažnosti.

Keď si uvedomil, že ho vôbec nepočúvam, zamračil sa a postavil: ,,Ak sa mám prestať sťažovať, musíš ma nejak zabaviť."

,,Spokojne ťa ignorujem, takže... sa môžeš sťažovať koľko len chceš," zlomyseľne som sa uškrnula, otočila sa mu chrbtom, aby som sa zatvorila vo svojej izbe, do ktorej vďaka Conlaedovmu kúzlu nemal prístup.

Spravila som krok, keď ma zastavil a otočil k sebe: ,,Aký máš so mnou problém?"

,,Mimo toho, že si otravný? Predal si ma. Keby to nedopadlo takto dobre, čo rozhodne nikto nečakal, vyškriabala by som ti oči," odvrkla som a snažila sa mu vytrhnúť. Neúspešne.

Zlomyseľne sa zasmial a mykol plecami: ,,Nechceš to nechať tak? Ak si si nevšimla, pomáham vám..."

,,Robíš to len preto, aby ťa Conlaed nehodil späť do žalára. A ku mne sa správaš pomerne milo len preto, že som to ja, kto kráľa presvedčil, aby tak už nespravil. Nehraj sa na toho dobrého... obaja vieme, že sa staráš len o seba a nikoho iného," trhla som rukou a konečne sa vyslobodila z jeho zovretia. Nič mi už nepovedal, keď som za sebou zabuchla dvere. Nech už je Conlaed späť. Byť s Priamosom osamote je niečo, čo vo mne prebúdza doteraz skrytú chuť mu oplatiť, čo mi spravil. Hoci nakoniec všetko dopadlo omnoho lepšie, ako by si ktokoľvek myslel. To však nič nemenilo na fakte, že ma Priamos Conlaedovi predhodil ako obeť. On sám predpokladal, že ma zabije... nestalo sa.

Zaspala som schúlená na posteli, keď sa ozvalo hlasné buchnutie dverami. Okamžite som sa prebrala a prudko sa posadila, kvôli čomu ma zabolela hlava, ale ignorovala som to. Nestihla som sa ani postaviť z postele, keď sa otvorili dvere a v nich stál Conlaed. Keď som si pretrela oči, zastavil a zvraštil obočie: ,,Zobudil som ťa?"

,,Tak trochu... kedy si prišiel?" zamračila som sa a načiahla sa po vodu, ktorá bola vždy položená na malom stolíku vedľa postele.

Za Conlaeodvým chrbtom sa zabuchli dvere a kráľ sa posadil na stoličku pri stolíku s vodou: ,,Pred chvíľou. Mysteria som nechal pri hranici..."

,,Nepriviazal si ho dúfam k stromu," zamrmlala som s humorom v hlase, ale keď som si všimla Conlaedov výraz, úsmev sa stratil. Vyvalila som oči a zažmurkala: ,,Ty si ho naozaj priviazal k stromu?! Conlaed!"

,,Nebudem predsa riskovať, že sa pokúsi utiecť..." rozhodil rukami, akoby o nič nešlo.

Pokrútila som hlavou a prudko položila pohár. Bolo to čudné mať v ruke opäť obyčajný sklenený pohár... u Conlaeda som vždy pila iba z veľkej kovovej čaše a podobne to bolo aj na včerajšej večery. Vypochodovala som z izby a Conlaed ma nasledoval. Z pohovky uprostred našej spoločnej izby sa ozval smiech a Priamos len krútil hlavou: ,,Bude to vtipné prvé stretnutie... teším sa na jeho výraz."

,,Kto povedal, že ideš aj ty?" zamračil sa Conlaed a keď sa chystal Priamos postaviť, mágiou ho zhodil späť na pohovku.

Prekvapene som zažmurkala a pokrútila hlavou: ,,Chceš ho tu nechať? Nie je bezpečné ho nestrážiť..."

,,Nebola si to ty, kto ho tu nechal a šiel spať do izby?" nadvihol Conlaed obočie, vedomý si toho, že nemám ako namietať. Stisla som pery a prikývla.

Priamos však potriasol hlavou a zaskučal: ,,Nenechávajte ma tu! Kto vie, pred čím ťa tiene chceli varovať... a s týmto na ruke sa nebudem môcť brániť, keby to sem prišlo..."

,,Nejak si poradíš," odvrkol Conlaed a otočil sa mu chrbtom. Urobil však krok, keď sa Priamos zodvihol, predbehol ho a postavil sa mu do cesty. Chybný krok... Conlaed zavrčal a Priamos urobil dobre, že rýchlo cúvol dozadu.

Nejaký čas bolo ticho a keď začínalo byť ťaživé, Priamos opäť otvoril ústa: ,,To, že sme si ráno na raňajkách nič nevšimli, neznamená, že sa tu nedeje niečo zlé. Obaja sa s naším plánom ponáhľate, pretože hoci to popierate, cítite, že musíme odísť. Či už vám na nervy brnkajú tiene, alebo čokoľvek iné... vás aspoň niečo varuje. A vzhľadom na to, že mi nie ste ochotní dať ani len nôž, som úplne bezbranný. Ak tá vec znepokojuje aj tiene, tak mi odlomená noha zo stoličky alebo črepina z rozbitej vázy asi nepomôže..."

,,Nerada to priznávam... ale má pravdu. Nech ide o čokoľvek, musíme sa ponáhľať. Možno bude Priamos nakoniec na niečo užitočný..." mykla som plecami a prechádzala pohľadom medzi oboma férmi.

Conlaed sa mračil, ale odrazu sa mu na tvári vyčaril zlomyseľný úsmev: ,.Áno. Bol by dobrý napríklad ako návnada..."

,,Prestaň," zavrčala som a vzdychla si. Niekedy je ako malé decko. Rozhodila som rukami a oboch schmatla za ohyb lakťa: ,,Poďme. Čím skôr to vybavíme, tým skôr budeme zase doma."

Conlaed zvraštil obočie a premeral si ma: ,,Nazvala si práve Tenebris domovom?"

Len som prekrútila očami: ,,Keď sa pýtaš, kazíš to. Radšej sa len spokojne usmievaj ako slniečko a predstieraj, že si ma nepočul."