V tieňoch súcitu

62. Kapitola

Zhodli sme sa na tom, že dôvod, prečo som vo svete snov narazila práve na túto pieseň, nám najlepšie ozrejmí Nyx. Ten tu ale teraz nie je a slnko sa blíži k horizontu. Čas vyraziť k mestu sa blíži. Odišli sme krátko po tom, čo sa veľký ohnivý obor stratil z oblohy. Tma, ktorá v noci vládne rovnako ako cez deň svetlo, bola signálom pre každého v meste, že je čas ísť spať. Aspoň v niektorých štvrtiach to tak bolo... v tých, čo sú bližšie k prístavu, je noc skôr rajom pre zábavu, šarvátky, laškovanie, podvody a zločiny. Istým spôsobom pre všetko nemravné. Tam si nás ale bude sotva niekto všímať, pretože kto je na ulici je aj tak už dávno opitý natoľko, že si nás na druhý deň nebude pamätať.

Keď sme do mesta napokon prišli, všade vládlo ticho. Vedela som, že celé mesto neprejdeme, ani keby sme sa všetci traja rozštvrtili. Ale mala som predstavu, ktorou ulicou začať A akosi som cítila aj to, že tiene ma nebudú vláčiť po celom meste a povedia mi, čo dôležité som za sebou ešte v minulom živote nechala.

Vlkov som do mesta brať nechcela. Ak by sme náhodou niekoho stretli, sami by sme mali šancu, že sa len obídeme. Prítomnosť vlkov niečo také vylučuje. Avšak... ich pomoc sme potrebovať mohli. Preto som ich potichu poprosila, aby sa rozliezli po okraji mesta a keby bolo treba, tak rýchlo pribehli. Basil, s ktorým som hovorila len prikývol, zvrtol sa a nasledovaný zvyškom svorky sa stratil v tme. Pozerala som za ním s mierne zvrašteným obočím. Bola by som pokojnejšia, keby sú pri mne. Keby ich mám pod dohľadom s istotou, že sú v poriadku... hoci som si istá, že sa o seba vedia postarať lepšie ako ja. Jednak sú to vlci, medzi férmi najobávanejšie tvory. A ďalšia vec je tá, že podľa viacerých, čo o nich niečo vedia... už viackrát som počula, že svorka nie sú obyčajní vlci. Sú niečím iným... akurát sama ešte netuším čím.

,,Rozdelíme sa. Pôjde to tak rýchlejšie," zamrmlal Conlaed, keď sme stáli na začiatku dlhej ulice. Sama pre seba som prikývla a otočila k nemu hlavu. Obom nám bolo jasné, že hoci sa zdá, že nám Priamos skutočne ochotne pomáha, riskovať to nemôžeme... Takže musí ísť s jedným z nás. Conlaed si ho chcel sprvu vziať so sebou, ale vzhľadom na to, že u nich dvoch je pravdepodobnosť hádky a tým pádom aj hluku, alebo niečo podobné, vyššia, šiel Priamos napokon so mnou.

Keď sme sa blížili k prvému domu, zamrmlal: ,,Len aby si vedela, som rád, že idem s tebou a nie..."

,,Priamos... prosím..." otočila som sa k nemu s unaveným výrazom. Nechcelo sa mi spať... len ma nebavilo počúvať tieto veci. Iba pred niekoľkými hodinami som mala pocit, že začína brať veci vážne a že ani s Conaledom sa neškriepia. A teraz opäť začína... pravdepodobne by to skončilo tým, že moja spoločnosť je príjemnejšia, ako tá Conaledova. Nasledovalo by zopár ďalších milých slov, ale zakončenie by obsahovalo nejakú...

,,Čo som zase spravil?" vtrhol mi do myšlienok a rozhodil rukami.

Len som prekrútila očami: ,,Škoda hovoriť. Jednoducho... prosím, buď ticho. Povedať niečo, za čo budem mať chuť ťa udrieť, môžeš aj neskôr."

Nedala som mu možnosť pokračovať a otvorila dvere prvého domu. Než som vošla, započúvala som sa do dýchania ľudí vo vnútri. Bolo pravidelné a pomalé. Spali. Všade bola tma, čiže pravdepodobnosť, že budú hore, bola malá, ale istota je istota. Nikdy jej nie je dosť.

Vošli sme a prešli všetkými izbami. Do spálne sme tiež nakukli, ale vzadu visel iba obraz s hruškou, u ktorého som si bola istá, že nám na nič nie je. Keď sme prešli celý dom, odniesli sme obrazy do kuchyne. Prešla som po nich pohľadom, ale jediný, u ktorého som mala pocit, že niečo znamená, boli motýle a osi, ktoré spolu bojovali. Už ani neviem, prečo som to namaľovala... a možno to má práve tak byť. Pochádzajúce z môjho podvedomia. Prešli sme ďalšie domy a v rukách mali šesť obrazov, pričom jeden z nich bol jeleň z môjho starého domu. Po tom, čo som Conlaedovi myšlienkou povedala, že nie každý obraz pre nás niečím bude, posielal mi mysľou obrazy malieb, ktoré videl v domoch a ja som mu spiatočne hovorila, či ich má vziať. Na ulicu tak prišiel s troma.