V tieňoch súcitu

91. Kapitola

Conlaed

Bol som nedočkavý. Po tele mi prechádzali zimomriavky a miestami ma striaslo, hoci mi vôbec nebola zima. Podľa Hanniela ju našli. Bol si úplne istý. Naposledy som skontroloval odraz v zrkadle, aby som sa uistil, že ma v meste nespoznajú a zhlboka sa nadýchol tesne predtým, ako sa môj odraz stratil v čiernej hmle. Presunul som sa do zastrčenej uličky, o ktorej som vedel, že v nej nikdy nikto nie je a vykročil som k domu, na ktorom sme sa s Hannielom dohodli.

Na ulici bolo rušno, ale predsa sa vo vzduchu vznášal zvláštny pokoj. Férovia sa so spokojnými úsmevmi na tvári prechádzali po dlažobných kockách, vchádzali do obchodov a vychádzali s taškami, alebo košíkmi plnými tovaru. Môj pohľad padol aj na malé dievča, ktoré vybehlo s akousi postavičkou v rúčke a okamžite ju ukazovalo rovnako starému chlapcovi. Ten radostne vyvalil oči a už upaľovali preč. Nepatrne som sa usmial, ale prinútil som sa kráčať rozhodne, bez akéhokoľvek zaváhania. Dvere na dome som otvoril bez zaklopania a okamžite sa stretol tvárou v tvár s hrotmi mečov a oštepov. Keď si však strážcovia uvedomili, kto vstúpil, zbrane zložili a s ospravedlneniami sa uklonili. Len som mávol rukou a vykročil za Hannielom, ktorý stál na druhej strane izby. Nič nepovedal, len kývol hlavou k dverám, ktorými sme následne prešli.

,,Povedzte mi, veličenstvo," zaznel pomerne hlboký ženský hlas vo chvíli, kedy Hanniel zatvoril dvere, ,,rozhodli ste sa obnoviť svoju tradíciu a po dlhšej odmlke opäť niekoho napichnúť na vrchol veže? Ak to mám byť ja, som poctená..."

,,To nebude nutné," zamrmlal som a premeral si férku zozadu. Farba jej vlasov, ktoré siahali až pod kríže, mi pripomínala upražené zrnká kávy a pokožka bola o niečo málo tmavšia, ako u väčšiny obyvateľov Tenebrisu. Keď sa ladne otáčala, splývavé šaty vo farbe ihličia sa zavlnili. Do očí mi udrel zlatý mesiac, ktorý jej ležal na čele. Zvraštil som obočie, pretože som nevidel žiadnu obruč, či čelenku, ku ktorej by bol pripevnený. Ale jasne som si pamätal, že ho mala na čele aj pred rokmi.

Široko sa na mňa usmiala: ,,Poviem vám, veličenstvo... v tom prípade mi napadá len jediný dôvod, pre ktorý by ste ma vyhľadali."

,,Poznáš ju?" spýtal som sa priamo bez toho, aby som okolo tej otázky kľučkoval.

Férska sa potichu zasmiala: ,,Spýtala by som sa, koho tým myslíte, ale odpoveď je myslím jasná, keďže ste nevyslovili jej meno... Stretla som ju len raz, v ten deň, kedy ste prišli spolu. Nie. Osobne jednu z troch nepoznám, ale predsa len viem, že vás za mnou poslala. Ona vie veci z budúcna a tie jej umožnili nasmerovať vás správnym smerom."

,,Tak vieš mi pomôcť?"

,,Samozrejme. Viem zodpovedať otázku, ktorá vás trápi. Kto je zviazaný svojím duchom s bohom noci a ohňa? To je to, čo chcete vedieť, či nie?" široko sa usmiala a ja som len prižmúril oči. Hovorila zvláštne a predsa o toľko jasnejšie, ako bezmenná.

Hanniel pristúpil o dva kroky, ale stále ostával za mnou: ,,Áno, ale ako to všetko vieš? Vedela si aj to, že prídeme... Priam si na nás čakala."

Žena si nás oboch premerala a pokývala hlavou: ,,Tá, čo vládne vlnám a smrti, by ma asi nazvala učnicou. My sami seba nazývame kronikármi."

S Hannielom sme si vymenili pohľady. O kronikároch sme vedeli iba všeobecne známe fakty. Za čias nerozdeleného sveta to boli strážcovia vedomostí. Žili v sídlach, ktorých väčšinu tvorili práve knižnice a vyberaný boli spomedzi ľudu, ako tie najväčšie mozgové kapacity.

,,Kronikári už predsa nie sú..." zamračil sa Hanniel a mal pravdu. Ich spoločenstvo zaniklo, keď sa rozdeľoval svet. V tej dobe bolo medzi férmi toľko rozporov, že väčšina sídel sa stala obeťami bojov, rovnako ako aj mnoho iných stavieb a osád. Buď boli vypálené, zaplavené, alebo pohltené priepasťami do zeme a to so všetkými knihami a aj niektorými kronikármi, čo odmietali odísť.

Férka pred nami len stroho prikývla: ,,To je verejná mienka. V skutočnosti nás niekoľko ostalo. Konkrétne jeden pre každé impérium. A čo sa týka toho, že som vedela, že prídete... ako dieťa Tenebrisu som spätá s hviezdami a niektoré ich záblesky dokážem rozoznať pomerne jasne."

,,Áno... ale rady zavádzajú, pravda?" pousmial sa Hanniel, načo kronikárka sklopila zrak a usmiala sa. Tí dvaja tu hovoria o záhadnosti reči hviezd... prial by som im niekedy počúvať tiene, pretože tie si moje zmätenie nepochybne užívajú vždy, keď niečo povedia. Aj tak som sa ale musel usmiať, pretože aj keď občas tieňom vyčítam ich tajuplnosť... ani náhodou sa nechcem vrátiť k dobe, kedy ma opustili. Respektíve, keď som ich odohnal... Počuť ich vtedy opäť bolo ako tá najkrajšia blaženosť.

Zodvihol som zrak od podlahy: ,,Aké je tvoje meno, kronikárka?"

Férka ku mne obrátila tmavé oči a hrdo zodvihla bradu: ,,Myrrine, veličenstvo."

,,Tak, Myrrine... Kto je pripútaný k Nyxovi?"

Na okamih zaváhala, ale napokon prehovorila: ,,Tí, čo svojimi srdca sa už pripútali k žene, čo v sebe nosí iskru hviezd."

Hanniel sa zamračil, ale mne to bolo až príliš jasné. Prikývol som a vyslovil ďalšiu otázku: ,,A kde je? Kde je ten, ktorého pomoc potrebujem?"

,,Kráľ zviazaný s jedným z troch? Je v zemi, kam podľa hviezd zablúdila tá vaša časť, čo hoci odjakživa ste boli spojení, zrodila sa dlhé storočia po vás. V zemi, v ktorej teraz žiari srdce hviezdy jasnejšej, ako všetky na oblohe dohromady."

,,Má na mysli...?" začal Hanniel a ja som len prikývol. To teda má.

Ale vo chvíli, kedy som chcel niečo ďalšie povedať, sa za dverami ozval krik. Zvrtol som sa a keď chcel Hanniel otvoriť a zistiť, čo sa deje, zastavil som ho.

Ostaň, kde si! Ostaň stáť! Ten, čo za dverami stojí, udusí ťa, hoci moc kráľov samotná je mocnejšia, ako ktorýkoľvek z nich.

,,Conlaed?" Hanniel ku mne nechápavo otočil hlavu, ale ja som len stisol pery. Spoza dverí sa ozval bolestivý výkrik a ja som ruku natiahol k Myrrine. Zaváhala len na zlomok sekundy a podala mi ruku v rovnakom momente, v akom sa rozleteli dvere. A čierne šípy letiace k nám sa zdali byť príliš rýchle. Jediné, čo som stihol urobiť, bolo predrať sa skrz bariéru, ktorú som vnímal v diaľke a zakričať za ňu jej meno a jednu jedinú prosbu. Aby ho našla.

Dúfam, že sa páčila <3