V tieňoch súcitu

37. Kapitola

To, čo Conlaed urobil, som začala chápať inak... Neospravedlňovalo ho to, to určite nie, ale... istú jeho časť som pochopila. Hoci sa to v časovom rytme, v ktorom som žila, nezdá, ale v prepočte na férske roky, bol Conlaed mladý, keď ho najstarší brat, možno nie prvýkrát, znásilnil a tým v ňom niečo zlomil... A keď to niečo zlomil, Conlaed začal konať pomstu štýlom, ktorým koná až doteraz... Bez citu, milosti, či súcitu.

V hlave sa mi miešali spomienky na minulosť, dávnu aj sotva hodinu starú. Blúdim po chodbách od chvíle, čo som vyšla z väznice. Ani neviem, v ktorej časti hradu som... len nasledujem nejakú niť, ktorá mi vraví, kam mám kráčať a premýšľam pritom nad niečim úplne iným.

Zrazu som sa ocitla na chodbe so zahalenými závesmi. Hrubá látka nevpúšťala dnu žiadne svetlo a predsa som videla úplne perfektne. To, že vidím v tme, som si začala uvedomovať krátko po tom, čo sa zo mňa stalo... niečo iné, než čím som bola. Niekto nový. Niekto, kto sa stále snaží naučiť sa chodiť v nových topánkach, ktoré mu osud obul.

Vykročila som do tmy, ktorá ma hneď obklopila ako voda a priam som cítila tiene, ktoré ma hladili po lícach. Trhlo mnou, ale keď sa tiene obmotali okolo celého môjho tela a hovorili kam ísť, poslúchla som. Boli tou niťou. Tými hlasmi... Počula som ich a rozumela každému slovíčku, ktoré ku mne poslali. V tej chvíli som si bola istá, že Conlaed mal pravdu... Môj pôvod musel byť v Tenebrise. Spokojný pocit, pripomínajúci bezpečie, ktorý som v tejto tmavej chodbe mala, to potvrdzoval. A došlo mi to... boli to práve tiene temnice, čo ma tam vždy dotiahli a posadili pred Priamosovu celu. Akoby ma chceli mať pri sebe... a zároveň vedeli, že práve tam nájdem určité odpovede.

Dotiahli ma ku dverám a ja som ich otvorila. Všetko bolo zakryté plachtami a ja som pomaly vkročila do veľkej komnaty. Strhla som plachtu zo šatníka a odchýlila jedno krídlo. Vnútri boli šaty nie práve cudného strihu. Veľké výstrihy, odhalené ramená, chrbát aj driek, krátke sukne, alebo sukne, ktoré odhaľovali jedno, či obe stehná. Všetky šaty mali jedno spoločné... zakrývali len nevyhnutné... A keď som sa pohrabala hlbšie v šatníku, našla som aj vyzývavé odevy, ktoré nezakrývali ani to málo, čo tie predtým. Tie boli zrejme určené iba na súkromné radovánky férky, čo tu bývala a jej milencov. Zabuchla som obe krídla a prešla k niečomu nižšiemu, čo musel byť stôl. Odhrnula som už zažltnutú plachtu a prešla bruškami prstov po hladkom dreve. Na pravej strane bol fľak od niečoho červeného. Ale keď som sa nadýchla a rozpoznávala pachy, ktoré pod plachtou ostali uchované... nebola to krv, ale iba červený atrament. Otvorila som jeden šuflík a našla aj listy. Tieto však boli, okrem jedného, napísané čiernym atramentom. Ako prvý som vzala ten napísaný červeným... zrejme bol od niekoho, kto rovnako ako ona písal červenou... alebo to bol list, ktorý nikdy neodoslala.

Môj drahý... každú chvíľu myslím na večer, ktorý sa nám blíži. Teším sa na tvoje horúce dotyky, ktorými ma obdaríš. Na tvoje vlhké pery a klzké telo. Nech už je mesiac na oblohe a ty mi to opäť všetko dáš...

Len som zvraštila obočie a list pohodila na stôl. Nepísala o žiadnych citoch, iba o potešení, ktoré jej zrejme dotyčný poskytoval. Bolo mi jasné, že nech šlo tejto žene o čokoľvek, to čo k danému mužovi cítila nebola láska. Buď od neho niečo chcela, alebo jej šlo len o... o telo. Otvorila som aj ďalší list. Zaujímalo ma, či to bolo z férovej strany rovnaké. Hoci neviem, kde tí dvaja sú, ale... bolo zaujímavé čítať dopisy a cez ne zisťovať, ako férovia vnímali tento svoj vzťah... Charis tvrdila, že férom v Tenebrise často chýba srdce a duša. Môžu mať také osoby iný vzťah, než telesný? Môžu naozaj cítiť, keď nemajú srdce?

Moja múza, ty ma vždy vynesieš až na vrchol. Celé dni, až do noci, myslím len na to, ako som ťa bozkával. Ako som ti...

List som hodila na stôl a tie, čo mi ostali v ruke, zrovna tak. Rozhodne bol ich vzťah výhradne fyzický, hovorili o tom jeho priame pomenovania toho, čo s ňou zjavne každú noc robil. Nič, čo by som si chcela predstavovať. Radšej som otvorila inú zásuvku a vytiahla z nej vysušenú ružu. Krehké lupienky sa však rozpadli na prach krátko po tom, čo som ju zodvihla. Len som si vzdychla a oprášila si ruku, na ktorej mi ostali zvyšky rozpadnutých lístkov. V stole boli už len parfémy a niečo, čo by sa dalo nazvať všelijako, ale keďže som si bola istá, že to používali výhradne v posteli, radšej som sa toho nedotýkala. Nech bola táto žena ktokoľvek, táto izba slúžila zrejme najmä k tomu, aby potešila svojho milenca a taktiež sa na stretnutia s ním pripravila. Bolo mi trochu zle, keď mi došlo, čo všetko sa tu asi kedysi dialo, ale tiene mi aj tak šepkali, aby som ešte neodchádzala. Aby som ešte niečo odokryla. A nasmerovali ma práve k posteli. Zatvárila som sa dosť skepticky, akoby chceli, aby som sa šla vykúpať do hnoja a potom ten hnoj aj jedla, ale aj túto predstavu som zo seba radšej striasla a potiahla som plachtu, ktorá zakrývala posteľ. Môj znechutený, avšak nezaujatý výraz náhle zmizol a nahradilo ho... niečo mrazivejšie. Pretože to, čím bola celá posteľ a aj bledý koberec pod ňou, pokropená... napriek rokom mi to napovedal aj pach, ale i bez neho som si bola istá, že to nebol červený atrament.