V tieňoch súcitu

4. Kapitola

Orlando a Oliver Horseovci. Dvaja najstarší synovia váženého pána starostu. Obaja na mňa pozerali ako na objekt, ktorý môžu využiť a nikto im nebude brániť. Okrem mňa, samozrejme.

To by som nerobila chlapci, naštvaná žena je nebezpečnejšia než stokilový chlap. Akoby to počuli, odvrátili sa odo mňa a s falošným úsmevom pozreli na svoju mamu.

,,Ak prejde, roztrhajú ju v priebehu niekoľkých sekúnd," prehovoril ako prvý Oliver. Spoznala som ho len vďaka jazve na tvári.

Jeho brat sa následne otočil ku mne a s hladným pohľadom zapriadol: ,,A to by bola škoda."

Zacítila som nepríjemný pocit v žalúdku, ale prinútila som sa nie veľmi úprimne usmiať. Vlastne to pravdepodobne vyzeralo samoľúbo, ale to je mi fuk.

,,Ale keď neprejde ona, tak kto? Musí ísť!" zavolal niekto z davu.

Zamračila som sa a prestúpila z nohy na nohu: ,,Ja nemusím vôbec nič."

Dav stíchol, nebol počuť ani šepot. Jediné čo som počula bolo kvílenie vetra. Zhlboka som sa nadýchla a potom opäť vydýchla. Nemala som záujem pre týchto ľudí riskovať. Ale keď som sa nad tým zamyslela, bolo to odo mňa pomstychtivé a sebecké. Ak mala skutočne hranica padnúť, v ohrození je celé ľudstvo. Už len pre to, čo by sa stalo, keby sa medzi nás dostali tvory žijúce za hranicou. Ľudia dávno zabudli ako s takými stvoreniami bojovať.

Sama pre seba som pokrútila hlavou a pozrela sa za bariéru. Nič týmto ľuďom nedlžím, ale nie som si istá, či by ma potom neprepadli výčitky svedomia. Chvíľu som premýšľala, že budem súhlasiť so svojou cestou za hranicu, ale aj tak sa mi hlas v hrdle zadrhol.

,,Keď nepôjde dobrovoľne," prehovoril odrazu starosta a sotva som sa stihla otočiť, keď do mňa silno strčil a ja som sa zatackala dozadu. Následne som stratila rovnováhu a spadla na chrbát. Zavrčala som a chytila sa za hlavu. Otvorila som oči a niekoľkokrát zažmurkala. Nerozumiem tomu, prečo mnou tento ,,pád" tak otriasol.

,,Hoďte jej zásoby a nejakú zbraň, bez nich nám nepomôže," ozval sa opäť starosta a ja som sa začala dvíhať na nohy. Poriadne som zaostrila a vyvalila oči. Preto mnou pád tak zatriasol... vôbec oň nešlo. Starosta ma strčil cez hranicu. Chystala som sa prejsť späť, ale prudko zodvihol ruku a výhražne prehovoril: ,,Keď prejdeš, zabijeme ťa. Alebo ťa odsúdime za velezradu, ktorá sa vlastne tiež trestá smrťou, takže je to fuk."

Vysmieval sa mi. Cez bariéru preletel kožený plecniak a starý meč v puzdre. Povytiahla som ho a pokrútila hlavou. Skoro až pôsobil že je drevený. Opäť som ho zasunula a otvorila plecniak. Jedlo tak na tri dni. Zahryzla som si do pery a postavila sa.

,,Myslíte si, že s niekoľkými krajcami chleba a troma jablkami prežijem dosť dlho na to, aby som niečo zmenila? A to nehovorím o tej veci čo by sa predpokladám mala ponášať na meč," rozčuľovala som sa, ale nemohla som si dovoliť kričať. Nemohla som vedieť či bytosti z tohto sveta cítili môj prechod cez hranicu. Len som rukou ukazovala na veci na zemi, ale starosta nereagoval.

Len sa pousmial a mykol ramenami: ,,To už nie je náš problém. Ak chceš prežiť, musíš sa snažiť. Ale na tejto strane zomrieš vo chvíli keď prejdeš bariérou."

V hlave sa mi premietali rôzne scény. Plány ako z tohoto vyviaznuť. Lenže každý plán mal háčik, ktorý ma napokon aj tak dostal do hrobu. Ale niečo mi napadlo: ,,A kto bude maľovať?"

Starosta sa ku mne otočil a zapriadol: ,,V tvojej chatrči je dosť obrazov. Tie vydržia kým sa nájde nový maliar."

Zažmurkala som a začala si uvedomovať, že v mojom dome sú ešte tucty obrazov. Maľovala som ich pre prípad, že by sa mi nedostalo nových farieb včas, alebo keby som si zlomila ruku a jednoducho nemohla maľovať. Nikdy by mi nenapadlo, že to skončí takto.

Pokrútila som hlavou a naposledy sa pokúsila vymyslieť nejaký plán. Napadol mi len jeden. Urobiť čo chcú a dúfať, že to prežijem. Aj keď to bolo veľmi nepravdepodobné. Nikdy by mi nenapadlo, že tá veta bude to, čo ma, povedzme, drží nad vodou, ale... Nádej umiera posledná. A nádej bola v tejto chvíli jediná vec, ktorá mi ostala.