V tieňoch súcitu

41. Kapitola

Vbehol do trónnej siene ako víchor a ja som ho potichučky nasledovala. Besnenie v jeho očiach bolo niečím novým... Pretože hoci som tomu nechcela veriť, videla som v nich strach. Rýdzi a nefalšovaný.

,,Ako dlho o tom vieš?" boli prvé slová, ktoré povedal, odkedy sa mi pri mrežiach do temnice otočil chrbtom a takmer bežal chodbami hradu. Bolo by jednoduchšie sa premiestniť, ale očividne chcel využiť čas, kým prejde hradom, aby si premyslel, čo všetko z tejto situácie vyplýva.

,,Niekoľko hodín... Priamos si to všimol krátko po tom, čo sme opustili jedáleň..." odvetila som a zastavila v strede uličky vedúcej k trónu.

Conlaed sa zastavil až pri svojom tróne, ale neposadil sa. Len sa naň díval, zatínal a opäť uvoľňoval päste. Nejaký čas bolo ticho, keď sa ku mne pootočil a zamrmlal: ,,Nemyslím si, že ti Horatio pomôže..."

Zvraštila som obočie a prekrížila si ruky na hrudi: ,,Prečo nie? Patrí k najstarším férom na svete. A hoci neviem, čo to je... Ak má niekto s tou vecou skúsenosti , tak je to on..."

Otvoril ústa, aby mi odpovedal, ale zasekol sa: ,,Nepoznáš jej názov?"

A doprdele!

,,A ako je možné, že si sa nakazila... mala by si byť očkovaná..." prižmúril oči a prešiel po mne pohľadom od spodka hore.

,,To... sa... pomerne... ťažko vysvetľuje," koktala som, hľadajúc správne slová, ale nemala som šajnu, čo mu mám povedať. Áno, viem o ňom veci, ktoré iný nie a patrilo by sa mu tiež prezradiť niečo o sebe, ale... bola som človek. Ako na to asi zareaguje?

Conlaed spravil dva kroky mojím smerom, ale zastavil, keď som ja tie dva kroky ustúpila. Zaťal zuby a zhlboka sa nadýchol: ,,Chcem vedieť, o čo tu ide, Nora."

,,A nezabiješ ma potom?" bolo jediné, čo zo mňa vypadlo. V kráľovych očiach sa nedalo nič rozoznať. Len sa na mňa díval a hľadal odpoveď. Ale bola som rovnako nečitateľná ako on.

Dvere za mnou sa otvorili a dnu vbehol Priamos s Hannielom za pätami: ,,Musíš jej pomôcť!"

,,Nemôžem, keď mi nevysvetlí, o čo dopekla ide!" zvrieskol Conlaed a Priamosom trhlo. Hanniel sa zdal byť tiež mierne otrasený, ale ani sa nepohol. Voči Conlaedovmu kriku bol zdá sa už pomerne odolný, hoci jeho hrubý hlas pri momentálnom tóne naozaj spôsoboval zimomriavky.

Ticho v miestnosti bolo ťaživé a mne začínalo byť zle, keď sa Priamos opäť ozval: ,,Povedz im to."

Otočila som k nemu hlavu a zavrčala: ,,Ty si posledný, kto má právo hovoriť mi, čo mám robiť..."

,,Prečo, dohája, nič nepovieš!?" zakvílil Conlaed otrávene za mojím chrbtom.

Než som si to rozmyslela, zvrtla som sa k nemu a zakričala: ,,Pretože ak prehovorím, nemám istotu, že ma niekam nehodíš a nenecháš skapať!"

Conlaed prekvapene zažmurkal a pootvoril ústa. Chvíľu na mňa pozeral s nechápavým a zároveň zraneným pohľadom a keď sa zdalo, že jeden do druhého vypálime dieru, zrak sklonil. Vzdychla som si, otočila sa mu chrbtom a rozbehla sa preč. Priamos sa ma pokúsil zastaviť, ale vytrhla som sa mu veľmi ľahko. Moje nohy leteli ako na vetre a jediné, čo som chcela, bolo schúliť sa do klbka a mať od všetkých pokoj. Klamala som samú seba, že dokážem žiť vo svete, ktorý mi je pritom ešte vždy tak cudzí a neznámy. Dnešok je dôkazom...

Vletela som do svojej izby, zabuchla dvere a chrbtom o ne opretá skĺzla na zem. Bola som zmierená so svojím koncom... ale dostala som nádej, že predsa len budem žiť ďalej. A opäť som dostala iba ďalšiu ranu, ktorej sa na rozdiel od predošlých podarilo zraziť ma na kolená a to len preto, že jej predchádzala nádej. Čo som si vôbec myslela...? Všetko dobré, čo ma postretne, sa pokazí. Mala by som prestať dúfať v opak, hoci len zrnkom svojho bytia.