V tieňoch súcitu

10. Kapitola

Čo som urobila, som si uvedomila až po chvíli. Skočila som z okna. V podstate som práve spáchala samovraždu. Ale prišlo mi to lepšie, než otročiť. Nebudem pre nikoho pracovať a na oplátku za to dostávať bičom po chrbte. Sauronov šialený plán zlyhal a už v momente, kedy kráľ povedal nie, vedel čo bude nasledovať. Vedela som, že keby mi v tom chcel zabrániť, k jeho zbrani by som sa nedostala. Nechal ma. Vedel, že ak ma budú chcieť odvliecť do otroctva, živú ma z trónnej sály nedostanú.

Letela som smerom dole a premýšľala. Skaly podo mnou boli ešte dosť ďaleko, aby som sa mohla poriadne zamyslieť nad tým, či môj život dal niečomu zmysle.

Okrem toho, že sa ma ujala pani Gallor sa v mojom živote nestalo v podstate nič pozitíve. Nenávidená celým mestom, každou generáciou. Všetkými, aj keď ma niektorý videli len párkrát v živote, niektorý možno vôbec a málokto z nich so mnou hovoril mimo piatich viet pri kúpe obrazu. Mali voči mne rešpekt. Ale nenávideli ma. A keď som ich už až príliš omrzela a mali možnosť, veľmi rýchlo sa ma zbavili. Občania sa schovávali za starostu, starosta za strážnikov a strážnici za svoje meče a početnú prevahu. Sám by sa proti mne ani jeden z nich nepostavil. Možno som bola len mladé dievča, ale bola som pre nich dosť démonická na to, aby ma pokladali za netvora v koži človeka. Tí pobožnejší si možno mysleli, že sa v noci mením na zviera, alebo potvoru pijúcu krv. Začula som o sebe všeličo, keď mysleli, že nepočúvam. Báli sa ma. A ja som odjakživa vedela, že to bol ich strach, ktorý ma chránil. Ale ich nenávisť ho raz musela prerásť...

A keď som prišla sem... celý môj pobyt za bariérou zahŕňal útek, uväznenie, hnev, bezradnosť, strach, otroctvo a skok z okna. Nič moc.

Takže na otázku, či môj život mal zmysel, som odpoveď našla veľmi rýchlo. Nie... skutočne nemal. Som len smietka o ktorej sa hovorilo ako o nočnej more, ktorú strčili za bariéru a už je určite mŕtva. A tu si na mňa budú dva, možno tri, dni spomínať, ako na blázna, čo vyskočil z okna. Zabudne sa na mňa rýchlo. Moje meno sa rozplynie, nikdy ho nikto nevysloví s tým, že si bude spomínať na mňa. Zamračila som sa zatvorila oči. Skaly boli už blízko. Len som dúfala, že to nebude veľmi bolieť, že to bude rýchle a po smrti už budem mať od všetkého pokoj. Ale myslím, že som na to bola pripravená. Možno som na tento deň oslobodenia čakala celý život.

A tak som sa pousmiala tesne predtým, ako moje telo narazilo do tvrdej skaly. 

Viem, že je to krátka kapitola, ale viac som do nej tlačiť nechcela. Aj tak je v podstate celá o ničom a len ukazuje na Norinu reakciu na blížiacu sa smrť. Dúfam, že z nej nie ste veľmi sklamaní, milí čitatelia, ale každý príbeh obsahuje aj nudnejšie pasáže, ktoré niekedy odhalia, a niekedy neodhalia skrytý význam, ktorý mali-alebo nemali. 

Dúfam, že nová časť bude čo najskôr... Držte mi palce, aby ma kopla múza a ďakujem, že tento príbeh čítate, ani neviete, ako veľa to pre mňa znamená.  <3