V tieňoch súcitu

84. Kapitola

Nyx zmizol takmer v rovnakom momente, ako sme sa ocitli v Tonitrua. Do tváre mi okamžite vrazil vietor a ja som musela prižmúriť oči. Stáli sme na rozľahlom priestore, pričom pod nohami mi vŕzgali kamene. Hrad nebol ďaleko a ja som pod múrmi poľahky rozoznávala zopár ulíc. Zvyšok mesta bol na druhej strane a s vetrom k nám doľahol aj ruch, ktorý tam očividne vládol. Na to, ako pochmúrne toto miesto pôsobilo, zneli tie vzdialené hlasy až príliš veselo.

Bezmenná si prešla dlaňami po ramenách, ktoré jej zakrývala hrubá látka: ,,Nebeské orly už hučia. Čakajú na prízrak noci, ktorý bude hviezdami korunovaný."

,,Ako vždy... Budem sa tváriť, že ti úplne rozumiem," zamrmlal nespokojne Priamos, ktorý na rozdiel od nás nemal žiadne teplejšie oblečenie. Jeho hriala vlastná krv. Jedného dňa na tom budem asi rovnako... oheň bude tancovať v mojich žilách v divokých melódiách, ktoré svet nikdy nepočul a ani počuť nebude. Bude to spev ohňov... Ale to ešte Priamos nevie. Okrem vlkov, Conlaeda, samozrejme Nyxa a pravdepodobne aj bezmennej to nevie v podstate nikto. Akurát Horatio si ten záver možno vyvodí sám... hoci, z nášho predošlého rozhovoru usudzujem, že už tak možno urobil. Len tú pravdu nevyslovoval.

Založila som si ruky do vreciek koženého kabáta, ktorý mi dal Conlaed, než sme odišli a prestúpila z nohy na nohu: ,,V podstate vraví, že na nás čakajú."

Priamos nahlas zafučal a pokýval hlavou: ,,Pozoruhodne jednoduché. Tak to by sme mali ísť. Nenecháme ich predsa čakať..."

Uškrnula som sa, ale neodpovedala som. Otočila som hlavu k Eldwynovi, ktorého hustá dlhá srsť sa vlnila ako obsidiánové more. Vlk mi pohľad opätoval a prisahala by som, že kývol hlavou. Pousmiala som sa, poškrabkala ho za ušami a zhlboka sa nadýchla: ,,Tak poďme. Než za nami jeho veličenstvo vyšle blesky, nech nás poženú vpred."

Vykročila som prvá, tesne za mnou šiel Priamos a Eldwyn s bezmennou kúsok za ním. Kráčať proti vetru nebolo najľahšie. Miestami som mala pocit, že ma mocný prúd vzduchu zhodí na chrbát. Pád na ostré hrany kameňov, ktoré som mala pod nohami, by rozhodne nebol nič príjemné.

Počula som náhle zaškrípanie kameňov, keď Priamos zrýchlil, aby kráčal zarovno mňa: ,,Máš nejaký plán?"

,,Prosím?"

,,Plán. Vieš... taktiku, predpoklad, stratégiu..." začal menovať, pričom zvláštne zvraštil obočie.

Sama pre seba som zavrčala a prerušila ho: ,,Priamos... Ja viem, čo je to plán."

,,Takže nejaký máš?" nedal mi pokoj a s nadvihnutým obočím si ma premeral.

Otočila som hlavu, aby som skontrolovala Eldwyna a bezmennú, ale odpovedala som mu: ,,Mám zopár nápadov. Ale ešte som sa nerozhodla, ktorý z nich je najmenšia hlúposť."

,,To je útecha," Priamos sa mierne zamračil, tiež sa pootočil dozadu k dvom zvyšným členom našej malej výpravy a vrátil sa pohľadom ku mne. ,,Mám sa obávať toho, že opäť skončím v nejakom žalári?"

Zlomyseľne som sa uškrnula a mykla plecom: ,,Horšie ako v Tenebrise to aj tak nebude, nie?"

Prebodol ma pohľadom, ale v jeho pohľade bol aj súhlas. Tenebris bol pre svojich nepriateľov peklom... o to zvlášť, keď sa Conlaed rozhodol niekoho naozaj potrápiť. Ale nech už by sme mali skončiť kdekoľvek... pochybujem o tom, že sa niekto z nás nechá len tak chytiť a šmariť do žalára. Ani bezmennej mreže určite nechýbajú a Eldwyn skôr niekomu odhryzne ruku, než by mal skončiť v klietke.

Zastavila som a otočila sa k Piamosovi celým telom: ,,Bez ohľadu na to, čo sa na tom hrade stane... sľubujem ti, že kým budem dýchať, tak ťa nikto z nich nezavrie."