V tieňoch súcitu

95. Kapitola

Conlaed

Oči som otvoril tak náhle, že všetko okolo bolo na niekoľko sekúnd rozmazané. Najprv prišlo svetlo, potom bolesť v boku. Chcel som sa dvihnúť, ale mocné ruky ma okamžite zatlačili späť do... zrejme to bol matrac, keďže želatína bola veľmi nepravdepodobná. Keď som konečne zaostril, stál nado mnou Hanniel: „Nehýb sa, lebo si potrháš stehy..."

„Stehy?" nechápavo som zvraštil obočie, ale veci sa mi postupne začínali spájať. Mieril na nás šíp a potom... aha, tak preto tá bolesť. Zamračený som sa pozrel na Hanniela: „Čo sa stalo?"

„Tesne predtým, ako si nás premiestnil, na nás vystrelili a trafili ťa."

„To som si domyslel, ale prečo si odvtedy nič nepamätám a prečo mám stehy, keď by tá rana mala byť zahojená za niekoľko minút?" upresnil som otrávene smerovanie svojej otázky, ale Hanniel mi už neodpovedal. Len pokrčil ramenami a vydal sa na odchod. To je vtip?!

Než by som stihol zakričať, aby sa vrátil, objavila sa na druhej strane postele iná postava. Hneď prvá myšlienka bola zavrčať na Ria, aby vypadol, ale prehovoril prvý: „Nevieme, čo sa stalo. Ale tá rana nebola na práve najlepšom mieste a nehojila sa. Nebyť tej kronikárky, asi by ťa to zabilo..."

Myšlienka poslať ho kade ľahšie ustúpila do úzadia a ja som len zase zvraštil obočie: „Myrrine?"

„Áno, ona. Neviem, čo urobila, ale rozprávala niečo o tých kožených náramkoch a o démonoch... ja som to nepochopil, tebe to možno bude dávať väčší zmysel, synak."

„Máš šťastie, že ma bolí každý pohyb, inak by som ti práve jednu vrazil," zamrmlal som, ale Rio sa na tom len zasmial a tiež sa vydal ku dverám, za ktorými zmizol Hanniel. Ešte nejaký čas som sa mračil na zatvorené drevené krídlo, než som si prehral v hlave to, čo som sa v predchádzajúcich minútach dozvedel. Ak veci chápem správne, démoni na nás zaútočili a postrelili ma. Problematika môjho zranenia zrejme súvisí s náramkami, ktoré blokujú mágiu a preto som sa nedokázal uzdraviť. Nie úplne som chápal, ako to súvisí, keďže žiadny kožený prúžok som na ruke nemal, ale v každom prípade sa zdá, že som mal šťastie. Bolo na čase, aby sa objavilo.

Dvere sa opäť otvorili a prekvapilo ma, keď sa v nich objavil Nyx. Nečakal by som, že sa bude obťažovať sem prísť. Postavil sa k stĺpikom pri mojich nohách a prešiel po mne jantárovými očami: „Takže budeš v poriadku. To je dobré... kronikárka sa o zranenia postarala, ale trochu sa bála toho, či sa preberieš. Dobré znamenie je aj to, že podľa jej testov, ktoré sa zdali byť vskutku odborné, sa tvoja mágia prebudila optimálne a teda by mala fungovať."

„Prečo sa teda Hanniel bál o moje stehy? Nemal by som sa už vyliečiť?" nadvihol som obočie a Nyx s malým úsmevom prikývol, akoby ma za tú otázku chválil. Pripomenulo mi to staré časy...

Čakal som na odpoveď, ale namiesto toho Nyx siahol do vnútorného vrecka svojho habitu, ktorý bol predĺženou verziou toho, čo som zvykol nosiť ja a v rukách sa mu zaleskol čierny materiál. Keď som nechápavo skrivil tvár, vysvetlil: „Najprv som si myslel, že je to nejaký čierny kov. Potom, keď som si uvedomil, že nemá metalický odlesk, že je to možno obsidián."

„A nie je?"

Nyx pokrútil hlavou: „Nie. Popravde, mám tušenie, čo to je... ale nebude sa ti to páčiť," odmlčal sa a chvíľu sme jeden druhému zízali do tváre. Keď som zrak neodvrátil, prikývol a pokračoval: „Pri prvej vlne príchodu to volali zlokameň. Pri druhom bol premenovaný na smrtonoš. A napokon mu dali meno tlmič."

„Tlmí férsku mágiu?" prekvapene som sa pomrvil, čo som oľutoval, pretože ma zabolelo v boku.

Namiesto odpovede Nyx opäť siahol do vreciek a vytiahol poskladanú stránku. Keď mi ju podával, zamrmlal len: „Vzal som to so sebou... tej knihe to predpokladám prekážať nebude."