V tieňoch súcitu

21. Kapitola

Na východ sme neprestajne cestovali už celé dni. Kruh sa dokončí už zajtra a ja stále neviem, kam si Horatio predstavuje, že mierime. Pýtam sa ho na to stále a nikdy neodpovedá. Len opakuje, že už to nie je ďaleko.

Vyšli sme s koňmi na zelený kopec a pod nami sa rozprestrelo veľké prístavné mesto. Budovy lesknúce sa v žiare slnka ako hrad z piesku, ktorý si u nás stavali deti, počas letných horúčav. A more, za ktorým sa črtal zahmlený obrys ďalšieho ostrova, ku ktorému viedol most podobný tomu, ktorým som sa do Aequor dostala.

,,Vitaj v Opaluse. Hlavnom meste kráľovstva morí," povedal Horatio, ale ja som ho veľmi nepočúvala. More nebolo ako to na našej strane. Rovnako ako aj zeleň, bolo... iné. Krajšie. Žiarivejšie. A nádherné.

Horatio sa zasmial a obaja sme sa vydali prašnou cestičkou dole z kopca, pod ktorým sa rozprestieralo hlavné mesto. Cestička sa napokon napojila na väčšiu a konské kopytá zaklopkali, keď prešli z hliny na kameň. Popri nás sa premávali koče, či už roľnícke, alebo šľachtické. Najradšej by som šla rýchlejšie, ale Horatio mi vysvetlil, že tu už nie sme v lese. Toto je kapitál jedného z impérií férskeho sveta a cesta po ktorej kráčame je jeho najhlavnejšou spojnicou s okolím. Prechádza tadiaľto všelikto a zbesilé pobehovanie neprichádza do úvahy. Aj keď znel dosť neoblomne, všimla som si, že jeho kôň ide o niečo rýchlejšie, aj keď len nepatrne. Pousmiala som sa a mlčky sme šli ďalej.

Keď sme sa ocitli pred vstupnou bránou, sekla som sa. Zastavila som koňa a Horatiovi to samozrejme neuniklo. Otočil sa a zvraštil obočie: ,,Čo sa deje?"

,,Prečo sme tu?" vyhŕkla som a hneď si hryzla do jazyka. Môj tón znel nervózne, priam nedôverčivo.

Horatio si vzdychol a pokrútil hlavou: ,,Férovia tu sú pomerne pohostinní, rovnako ako v celom impériu."

,,Ale prečo práve mesto, kde býva kráľ? Už som jedného stretla a vyskočila som kvôli tomu, čo chcel so mnou spraviť, z okna..." podotkla som a prižmúrila oči.

,,Kráľ s tým nemá nič spoločné. Teda... má, ale nie tak ako tomu ty rozumieš. Uvedomil som si, že keď nás Sauron našiel až za hranicami kráľovstva, nájde nás všade, možno aj na druhom kontinente. Ale tam by nás skôr vydali, než by nám pomohli. Aequor je jediné impérium - ak nerátame Tenebris, kde by nás asi popravili - ktoré sa úplne osamostatnilo od zvyšku sveta. Ostatné zeme spolu neustále obchodujú, králi sa navštevujú a podobne. Aequor nie je nikomu nič dlžné - hovorí sa len o jednom dlhu, ale ten nemá ani s tebou, ani s Ventum, či dokonca Sauronom nič spoločné. A kráľ nie je ten typ, čo cudziemu vladárovi len tak splní prosbu - najmä ak nesúhlasí s ideálmi daného panovníka. Ak by Sauron, alebo hoc aj kráľ Ventum osobne, žiadal o tvoje vydanie, kráľa ničím neprinútia, aby to urobil - ani obchodom. U vladára je to neobvyklé, že mu na životoch záleží viac, než na niečom inom, napríklad peniazoch... Inde by ťa odniesli a nikto by sa nikdy nič nedozvedel, ani by sa nepýtal. Toto je jediné mesto, kde na teba nemôžu..."

,,Ty kráľa poznáš osobne, mám pravdu?" uškrnula som sa, keď dohovoril.

Horatio sa slabo usmial a otočil ku mne hlavu: ,,S mojím vekom poznáš veľa férov na mnohým miestach. Kráľov bratranec bol asi pred sto rokmi vážne zranený a férovia tu mu nevedeli pomôcť. Liečiteľský rád sem poslal mňa a on mi sľúbil láskavosť. Povedzme, že mi ju oplatí tým, že sa o nás oboch postará..."

,,Chceš kvôli mne stratiť dlh, ktorý voči tebe má kráľ?" nadvihla som obočie a pokrútila hlavou.

Liečiteľ z Ignisu sa uškrnul a kráčajúc s koňom ďalej zvolal: ,,Dlhom by som to nikdy priamo nenazval, keďže sme s kráľom niečo ako priatelia, ale... Nestrácam ho... ja si ho vyberám!"

XXX

Stála som napravo od Horatia a prisahala by som, že som sa triasla, akoby ma postavili do snehu. Nie od zimy, bolo tu naozaj veľmi teplo. Ale od nervozity. Naposledy, keď predo mnou stál nejaký kráľ, dobrovoľne som radšej vyskočila z okna. Vtedy však stál vedľa mňa Sauron, nie Horatio. Musím si to pamätať. On nie je podliak, ani klamár. A ja už nie som človek. Ďalší fakt, ktorý tieto dve situácie výrazne odlišuje.

Dvere sa konečne otvorili a dnu vbehol opálený bosý férsky muž. Na bokoch jeho hlavy nebola ani stopa po vlásku, ale stredom sa tiahol zapletený pás ebenovo-čiernych prameňov, spletených do dlhého vrkoča, ktorý mu siahal až ku krížom a pohupoval sa v rytme, v ktorom k nám muž prichádzal. Roztiahol ruky a ja som si mohla všimnúť, že okrem tmavých nohavíc a zlatého plášťa s oranžovým odleskom na sebe nič nemá. Môjmu zraku vystavil svoju vypracovanú opálenú hruď a ja som musela nadvihnúť obočie. Koho to za nami jeho veličenstvo poslalo? Keď sa Horatiovo koleno sklonilo k zemi, zaskočilo ma to, ale rýchlo som nasledovala jeho príklad.

,,Ale! Hore, hore! O tomto som ti už hovoril, keď si tu bol naposledy na návšteve!" zvolal veselo a rukami kýval hore a dole, čím zvýrazňoval význam svojich slov, aby sme vstali. Kútikom oka som pozrela na Horatia, ktorý sa začal pomaly stavať. Chvíľu som si nebola istá, ale napokon som sa tiež vyrovnala.

,,Ako vidím, dnes aj s doprovodom! Aké je meno krásky, čo vstúpila na moju pôdu?" uškrnul sa a nastavil dlaň.

Nebola som si istá, čo robiť, tak som svoju ruku zodvihla smerom k tej jeho a šepla svoje meno. Kráľ sa spokojne usmial, zovrel moju ruku a priložil si ju jemne k perám: ,,Aillard. Teší ma Nora, hoc tvoje meno krásne je, nikdy som podobné nepočul..."

,,To ma neprekvapuje," šepla som a pozrela na Horatia. Ten mi dal jasne najavo, nech si svoj pôvod zatiaľ nechám pre seba.

Aillard rozhodil rukami a prechádzajúc sa po podlahe z čierneho opálu povedal: ,,Čo ťa ku mne privádza, starý priateľ? Naposledy som si ťa musel nechať zavolať, aby som sa dočkal návštevy muža, čo zachránil moju rodinu... alebo jej člena, keď mám byť konkrétny. Hovoril vám o tom, Nora? Ako zachránil Edana, o ktorom každý liečiteľ povedal, že mu niet pomoci? Dva mesiace ten chlapec ležal v posteli v horúčkach a väčšinu času spal, trasúc sa v bolestiach. A tento starec ho postavil v priebehu jednej noci na nohy. Nemám poňatia ako to urobil, ale..."

Horatio si s jemným úsmevom povzdychol: ,,Veličenstvo..."

Nemohol však dokončiť svoju myšlienku, lebo kráľ ho prerušil: ,,Aillard! Aké veličenstvo? Cez toto sme sa už predsa dostali. A drahá Nora, ktorú dúfam môžem pokladať za svoju novú priateľku, prosím, aj ty mi hovor mojím menom. Formalít mám od šľachticov a úradníkov dosť aj na dve storočia!"

,,Prepáč... chcel som len povedať, že tu mohol byť ktokoľvek a urobiť to, čo ja. Tvoju priazeň si nejak špeciálne nezaslúžim, hoci si ju cením - rovnako tak naše priateľstvo..." Horatio mal stále mierne sklonenú hlavu a ja som premýšľala, či je v poriadku, že sa na kráľa priamo pozerám bez toho, aby som navonok prejavovala úctu. Mala som ju, to bolo jasné, ale vzhľadom na Aillardov prístup som bola uvoľnená a s kráľom Ventum si ho nijako nespojovala. Oproti namyslenému zadubencovi na tróne kráľovstva vetra bol Aillard veľmi milý a nenašla som asi jedinú povahovú črtu, ktorou by sa podobali. Akoby jediné, čo mali spoločné, bola kráľovská krv.

,,Ale Horatio! Nebol tu hocikto, bol si tu ty! A dlh-nedlh, stal si sa mojím priateľom! A už neskláňaj tú hlavu a zasmej sa trochu! Konečne sem príde niekto, kto mi nepadá k nohám a ty predvedieš toto! Poďte, prejdeme sa po pláži a ja Nore ukážem delfíny! Alebo žraloka! Občas sa podarí zahliadnuť aj veľrybu..."

Hádam sa páčila... <3 Naozaj ďakujem tým, čo to tu čítajú, veľmi ma to teší. :)