V tieňoch súcitu

109. Kapitola

Conlaed

Nebol som si istý, kedy sa to stalo. Dokonca som ani nevedel posúdiť, či sa naozaj niečo zmenilo, alebo ma klamú vlastné zmysly, otupené všetkým, čo som v posledných minútach vstrebal. Ale miestnosť sa ponorila do tmy. Tiene sa prehĺbili, až som do nich nevidel ani ja a hviezdny oheň sa stíšil na minimum, sťa by mu niekto spieval uspávanku. Vyžaroval z toho pokoj. Zvláštny pokoj, ktorý mi do tejto situácie vôbec nezapadal.

Bayu náhle zreval, akoby práve prišiel o niečo veľmi dôležité a vrhol Nyxovým smerom guču zvláštnej mágie, ktorú som nikdy nevidel. Mágie, ktorej bolo predurčené ničiť. Byť deštrukciou. Ale Nyx sa iba zasmial a rozplynul sa, ako len obyčajný prízrak. Kým doznel jeho smiech, dvere sa s hlasným rachotom zabuchli a tma sa blížila k dokonalosti. Jediným rušivým faktorom bolo červenkavé svetlo, ktoré dnu prenikalo od okien. Dovolil som si tým smerom otočiť hlavu... mesiac bol krvavý.

,,Chyťte ho," ozve sa náhle Bayu - znie trochu zadýchane. Zodvihnem k nemu zrak, ale to už ku mne kráča démon.

Reagujem tak rýchlo, ako dokážem. Niekoľkým ranám sa uhnem, zvesím zo steny meč a ďalšiu ním odrazím. Nemám k dispozícii ani zrniečko svojej mágie. Zakrádali sa ku mne pochyby, či má zmysel v tom boji pokračovať. Démona sa nezbavím. Vždy vstane. Aj keď mu odseknem hlavu, zase vstane.

Moje svaly sa pohybovali automaticky. V tej chvíli som nepremýšľal. Aspoň nie nad bojom... Zato som si dovolil venovať svoje posledné myšlienky dvom najdôležitejším osobám v mojom živote. Jedna z nich je mŕtva... A druhá možno tiež. Bayu o nej hovoril, akoby už vedel, kde sa Luxiana nachádza. Akoby vedel úplne všetko a ja slepý blázon stále ničomu dostatočne nerozumiem.

Napokon som si takýto koniec asi zaslúžil. Rukami netvora. S vedomím, že to, čo som mal chrániť, sa v jeho rukách rozpadne. Že tých, o ktorých som sa mal postarať, si už vzala Smrť - tá skutočná - a teraz čaká na mňa. Na posledný článok tragédie, o ktorej sa nikto nikdy nedozvie. Pretože všetci budú mŕtvi. Všetci budú preč. Budú ako Nyx. Ako moja Nyx. Vlk, o ktorom som bol vnútorne presvedčený, že bude žiť naveky. Nenapadlo mi to. Dopekla, nedával som pozor! Nemal som ju pustiť od seba ani na jediný krok! Bola taká mladučká... Zabudol som na to. Mal som na ňu dávať pozor. Aspoň na ňu, keď už by mi Luxiana za podobný pokus odhryzla malíček.

Zvreskol som a švihol mečom, akoby sa tým malo niečo zmeniť. Akoby niečo menil fakt, že démonova hlava sa mi skotúľala k nohám a na zem sa vyliala krv. Obrátil som sa a zničene zakňučal. Môžem tu stáť, koľko len chcem... Môžem mu hlavu odseknúť koľkokrát len chcem... Nič nezmením. Nemám moc to zastaviť, ani napraviť. Jediné, čo mi ostáva, je sťať démonovi hlavu toľkokrát, kým nebudem schopný aspoň predstierať, že sa cítim lepšie.

Obrátil som sa a čakal, kedy sa zodvihne na nohy. Bayu nedal pokyn na ďalší útok, takže zrejme čaká na to isté. Ale démonom ani nehne. A už tu stojíme niekoľko minút. Zamračím sa a opatrne podídem bližšie. Krv sa stále valí. Až... až na to, že démonovi by z tela nemalo vytekať nič. A vtedy mi došlo, že to nie je krv. Je to čierna hmota. Nechutná, lepkavá a parodujúca životodarnú tekutinu. Odstúpil som a pri následnom pohľade na Bayua som nepochyboval o tom, že mu to tiež začína dochádzať. Ten démon nebol dočasne skosený. Bol preč. Zničený. Rozložený na čiernu hmotu, ktorá sa mi teraz rozlieva len kúsok od bieleho koberca.

Kútikom oka zachytím jas a skloním hlavu. Meč v mojej ruke sa zajagal ako hviezda a potom zhasol. Odrazu sa mi zdal tmavší a ťažší. Svietil aj predtým? A ligotal sa vôbec teraz? Nemám už vidiny? Od žiaľu... hnevu... zúfalstva...

Vzduch sa pohne. Nie ako keď sa objaví Luxiana... toto je iné. Pretože v skutočnosti sa nehýbe vzduch, ale tiene. Nevidím ich, ale cítim, ako vykročili z kútov. Pretancovali okolo okien pôvabne ako labute a následne s agresiou tigra zatiahli závesy. Do miestnosti tak prenikali len veľmi úzke pásy sotva badateľného červeného svetla. Mal som pocit, že okrem Bayua a jeho démonov už nevidím vôbec nič. Cítil som sa slepý. Alebo skôr oslepený. Akoby tu bolo temnoty toľko, že môjmu zraku začínala zavadzať.