V tieňoch súcitu

27. Kapitola

Aillard len pozeral do chladných očí kráľa temnôt a prstom si poklepkal po spodnej pere. Nečudovala by som sa, keby ma vydal na milosť Conlaeda, už len pre tie tajnosti. Dôveroval mi a istým spôsobom zo mňa urobil jednu z najvyššie postavených osôb vo svojej zemi. A ja som mu klamala takmer vo všetkom. Alebo som to skôr zatajila, ale rozdiel medzi tým je v tejto chvíli bezvýznamný. Kráľ Aequor vstal z trónu, otočil sa Conlaedovi chrbtom a povedal: ,,Poviem ti to ešte raz. Neviem o koho ide..."

,,V tom prípade ti odporúčam, aby si to čo najskôr zistil," odvetil stroho Conlaed a urobil krok dopredu, pričom stráže pri stĺpoch spozorneli a pripravili sa na útok. Conlaed sa len zasmiala pokrútil hlavou: ,,Prídem zajtra ráno. Máš dvadsaťštyri hodín na to, aby si zistil, o koho ide. Potom tvoje mesto, a postupne celú krajinu, rozdupú moje vojská na prach."

XXX

Kráčala som spolu s Horatiom a Edanom za Aillardom smerom do jeho pracovne. Keď sme tam vošli, listiny, medzi ktorými sme sa ešte aj hodinu pred príchodom kráľa Tenebrisu prehrabávali, boli všade po stole a aj na zemi. Aillard si zložil zlatú korunu so zafírmi a jantármi a zvalil sa na svoje kreslo. Ako vždy mal na sebe zlatý kabátec, tmavé nohavice a samozrejme holú hruď. Akurát na dnešné stretnutie si na viečka musel naniesť tenké línie zlatého a čierneho farbiva.

Nasucho som prehltla a pokrútila ramenami, ktoré mi pri strnulom postoji počas celej Conlaedovej návštevy mierne stuhli: ,,Aillard, ja..."

,,Ja to viem, Nora," prerušil ma a ja som vyvalila oči. Bol... pokojný. Až priveľmi pokojný. Akoby nebol naštvaný, ani urazený, len... zdal sa mi unavený. A otrávený, ale nezdalo sa mi, že by som za to nejak priamo mohla ja.

,,Odkedy?" nadvihla som obočie a Aillard so smutným úsmevom pokrútil hlavou.

Pozrel mi do očí a mykol plecom: ,,Nie som hlúpy. Kedykoľvek som sa spýtal na minulosť, sklopila si zrak a snažila sa tváriť, akoby si nebola prítomná. Jediné, čo som vedel, bolo, že vás hľadá Sauron. A väčšinu som si domyslel. Neviem, odkiaľ si prišla, ale to, že máš v sebe niečo, čo sa snažíš ukryť za každú cenu, mi došlo pomerne rýchlo."

,,Ty nie si naštvaný, že som ti nič nepovedala?" vyvalila som oči a odpoveďou mi bol iba Aillardov úsmev. Prekvapene som zažmurkala a cítila, ako sa mi uvoľnila guča, ktorá mi narastala v hrdle.

Edan stisol pery a pokýval hlavou: ,,To je veľmi pekné a rozhodne nerád túto chvíľku ničím, ale... máme tu iný problém. Conlaed chce Noru odviesť preč a pochybujem o tom, že je spôsob, ako to zastaviť právnou cestou. Musíme vymyslieť niečo iné. Pretože či chceš, či nie, všetky podmienky sedia. Je členkou tvojho dvora... A Conlaed si ju vybral..."

,,Ale ešte nevie, že je to ona..." namietal Horatio a ja som sa len absurdne zasmiala.

Otočila som k nemu hlavu a nasilu sa usmiala: ,,Nemôžeme mu niekoho predhodiť namiesto mňa. Sú len dve možnosti - buď pôjdem s ním, alebo sem prídu celé légie a zničia Aequor. A to nedopustím ani ja a ani ty, Aillard. Takže voľba je jasná..."

,,Jasná? Zbláznila si sa?!" Edan vyvalil oči a pokrútil hlavou. Prekrížil si ruky na hrudi a pristúpil o krok bližšie: ,,Možno spolu práve dvakrát nevychádzame, ale... Aillard, nemôžeme mu ju predsa len tak predhodiť. Je to žena, nie kus mäsa!"

,,Páni... To je to najkrajšie, čo si mi kedy povedal, Edan. Nanešťastie, nič to nezmení," zamrmlala som a sama pre seba sa usmiala, keď som videla jeho výraz. Uvedomujem si, že už zajtra budem na ceste do kráľovstva tyranie a každý náznak vtipu, alebo čohokoľvek, nad čím sa dá aspoň usmiať, je v tejto chvíli darom. Zodvihla som zrak ku Aillardovi, ktorý sedel vo svojom kresle a mračil sa na podlahu: ,,Vieš, že to musí byť. Nechápem, ako sa k tomu jeho väzňovi dostala informácia, že vôbec existujem, nieto ešte kde ma nájsť, keď to nevie ani Sauron, ale... Nemôžeš kvôli jednému dievčaťu toľko riskovať."

,,Nerád prikladám do ohňa, ale nebol by to risk. Bola by to samovražda..." zamrmlal Horatio a ja by som prisahala, že v jeho očiach sa leskne náznak sĺz.

Stisla som pery a vzdychla si: ,,Hľa dôvod, prečo musím ísť."

,,Zabije ťa," zašepkal Aillard a my sme k nemu všetci otočili hlavy. Aillard zaťal zuby a zodvihol ku mne zaslzené oči: ,,Zabije ťa. Pre zábavu. Ten chlap má v sebe toľko zlosti a nenávisti, že si to vybíja na celom svete. A dnes si to prišiel vybiť sem. Zabije ťa a tvoju hlavu mi pošle v darčekovom balení..."

Zhlboka som sa nadýchla a vystrela chrbát: ,,Nedostane ma. Niečo vám o svojej minulosti poviem... Skočila som z najvyššej veže kráľovského hradu vo Ventum, len aby zo mňa neurobili otroka. Urobím to isté, aby sa Conlaed nemohol chváliť tým, že moja smrť je jeho práca. Budem prežívať najdlhšie, ako sa bude dať. A keď to už raz nepôjde... keď nikto iný, tak aspoň Conlaed bude vedieť, že prehral."

,,Prehral? Veď budeš mŕtva!" Edan vyvalil na mňa oči a ja som sa divila, že mu nevypadli z jamiek.

Zaťala som zuby, ale prinútila som sa na tvár nasadiť zlomyseľný úsmev: ,,Conlaed sa vyžíva v tyranizovaní. Svoj hnev si vybíja v tom, že všetkých naokolo trápi a dopomáha mu v tom vidieť bolesť, ktorú majú v očiach. Preto ich sám nabodáva na vrcholce veží. Preto si užíva strach, ktorý z neho ide. Ja mu ten pohľad nedám. A uvidí už len moju mŕtvolu. A sľubujem ti Aillard, že ak si budem musieť siahnuť na život, aby tú možnosť nemal on... budem sa usmievať."

XXX

,,Mám pocit, že vyvrátim večeru," zašomral Horatio, keď sme spoločne kráčali chodbou. Môj posledný deň na tomto mieste, ktoré som ako prvé bola ochotná volať domovom bol takmer u konca a... bolo to krásne. S Horatiom sme zašli za svorkou a veľký chlpáči nemali poňatia, čo sa na ďalší deň chystá. Netušili, že už sa nevrátim. Nech to bude akokoľvek, rok neprežijem. Conlaed sa o to postará, alebo to budem skôr ja.

Stisla som pery a prikývla: ,,Raz sa mi tabletky minú..."

Horatio prudko zastavil a pokrútil hlavou: ,,Pošlem ti dávku! Listy nám predsa dovolia posielať. Alebo... možno ich už ani nebudeš potrebovať. Hovoril som ti, že postupne ich už nie je treba..."

,,Ale u mňa si nemôžeš byť istý... Niečo vo mne je stále ľudské, keď nič iné, tak srdce určite," smutne som sa usmiala, ale Horatio sa stále mračil. Nepáčilo sa to ani jednému z nás, ale inak to nešlo. Keď som sem prišla, keď som si myslela, že umriem... hovorila som si, že tu po mne nič nezostane. Nik si nespomenie. Keď zmiznem teraz... Horatio sa stal mojim priateľom. On si ma bude pamätať, tomu verím. Aj Aillard si zapamätá tú podivnú osôbku, ktorá sa mu na istý čas votrela do života. A aj Edan. Niečo vo mne mi vraví, že si ma každý z nich zapamätá a nezmiznem z ich spomienok po roku, či dvoch. A stavila by som sa, že ani po desiatich. A možno si bude aj celý Aequor pamätať na život, ktorý padne, aby impérium žilo ďalej. Necítim sa ako hrdinka, alebo zachránkyňa... Ale svojím spôsobom, to čo robím, je obeta. Mohla som utiecť, nepochybujem o tom, že by ma pustili a Horatio by šiel so mnou. Opustil všetko a pomáha mi bez jedinej pochyby už od začiatku. Mohla by som zmiznúť a Conlaed by ma možno nikdy nenašiel. Ale cítim sa sakra dobre, že ani neuvažujem nad tým, že by som to naozaj urobila. Ten pocit... robím správnu vec. Je to na nezaplatenie a vedomie toho, že tým zachránim iných... Do zajtrajšieho rána vykročím s úsmevom. Mala som zomrieť už mnohokrát a stále neviem, ako je možné, že sa to nestalo. Za bariérou bolo každej ľudskej bytosti súdené zomrieť. A ja som stále tu. Skočila som z hradnej veže na útes, rozpleštila som sa na ňom. A dali ma dokopy. Stále žijem a videla som toho dosť. Viac, než by ľudia mohli snívať. Brala by som viac, bez zaváhania. Ale aj to málo mi stačí. Zajtrajšok bude začiatkom konca. Ale bude to posledný zázrak, ktorý uvidím.

VESELÉ VIANOCE! Dúfam, že sa páčila...