V tieňoch súcitu

107. Kapitola

Conlaed

Odporný pach stuchliny a hnijúceho lístia mi opäť raz vrazil do nosa a ja som len prekrútil očami. Priamos sa už trikrát pýtal, kde sa tu vzal zápach listov utopených v bahne, ale nikto mu neodpovedal. Sám som si nebol istý, či odpoveď poznám a Lux ju možno aj poznala, ale neobťažovala sa prehovoriť a radšej zamerala všetku svoju pozornosť na niečo, čo bolo v jej očiach dôležitejšie. Kráčali sme dlhšie, než by sme čakali a odkedy som si v jej pohyboch prvýkrát všimol náznak neistoty, skrúcal sa mi žalúdok vždy, keď čo i len pootočila hlavu.

,,Ako dlho už ideme?" ozval sa spredu Priamosov hlas a ja som počul Luxianu mrmlavo odpovedať, ale slová som nerozoznal. S hlbokým nádychom som zastal a pozrel za seba. Svetlo z diery v zničenom plátne dávno zmizlo, ale aj tak som dúfal, že ho zazriem. Aj keď nám Lux osvetľovala cestu, pre nenápadnosť boli jej svetielka veľmi maličké. Som hoci spätý s tieňom, ale svetlo má v sebe zvláštne upokojujúce účinky. Uisťuje ma, že som nič neprehliadol. Svetlo je... zvláštnym spôsobom kontrast, bez ktorého by som nedokázal existovať. Fyzicky áno, ale...

,,Myslíš, že sem chodieval?" ozval sa Luxin hlas priamo za mnou.

Mykol som plecom: ,,Je to možné. Bola to jeho izba a so Sauronom boli priatelia. Nie je vylúčené, že o tejto chodbe vie práve od neho. Podľa mňa sa rozhodol prestať hľadať v mojich skrýšach a prešiel k tým, čo patrili jeho priateľovi v nádeji, že..."

Obrátil som sa, aby som pozrel Lux do očí, ale predo mnou zívala len prázdnota. Poletujúce slniečka, ktorými nám osvecovala cestu, boli preč. A ona takisto.

,,Kam zmizol?" ozval sa Priamos, ale zo zlého smeru. Akoby bol vzadu, hoci mal stáť priamo predo mnou.

Zvrtol som sa, ale nebol tam. A vlastne tam už nebola ani chodba... Miesto nej sa dohora tiahlo úzke schodisko a na jeho dlažbe ležalo staré špinavé lístie zmáčané dažďom. Zvraštil som obočie a stále sa obzeral. Už ani neviem, ktorý smer bol ktorý. Ocitol som sa uprostred schodov, moje nohy stáli na mokrom kameni a pod čižmami kĺzalo lístie. Jeho pach zosilnel a ja som sa prichytil, že zadržiavam dych, aby som sa ho zbavil. Sám pre seba som pokrútil hlavou a dole schodmi zavolal: ,,Luxiana?!"

Ozvena môjho hlasu vrážala do stien a bola jedinou odpoveďou, ktorú som dostával. Potichu som zanadával a chrbtom sa chcel oprieť o stenu, ale narazil som na nepravidelne tvarované zábradlie, čo vôbec nebolo príjemné a tak som sa opäť vystrel. S ďalšou nadávkou na jazyku som sa otočil a začal stúpať hore schodmi. Prišlo mi to ako lepšia možnosť a bolo menej pravdepodobné, že uviaznem hlboko v skale pod Tenebrisom. Ak som vôbec stále doma... Pretože čokoľvek sa pred chvíľou stalo, nie je normálne, aby sa priestor menil takýmto spôsobom a aby v ňom Lux s Priamosom len tak zmizli.

Moje kroky neboli nenápadné, akokoľvek som sa snažil. Spod mojich čižiem vychádzali glgavé zvuky a neraz som mal podozrenie, či som neprišliapol nejakú žabu. Žiadneho obojživelníka som ale nenašiel a jedinou obeťou mojich krokov sa stal nešťastný slimák, ktorého ulita praskla tesne pred jeho telíčkom. Ľútostivo som ohrnul peru a pokračoval ďalej. Snáď ma jeho dušička nebude prenasledovať. Bolo by ironické, keby ma duchovia všetkých mojich obetí nedokázali ani len upovedomiť o svojej prítomnosti, nieto mi znepríjemniť život... a napokon by sa mi do cesty postavil zašliapnutý slimák.

Moje úvahy o malom ulitníkovi boli prerušené svetlom, ktoré sa v diaľke objavilo. Zastal som a zadíval sa na chvejúcu žiaru uprostred temnoty. Na mojej tvári sa objavil úškrn a spomedzi pier mi vykĺzlo tiché, ale predsa radostné: ,,Lux."

Rozbehol som sa hore schodmi a zachytával sa zábradlia, aby som sa nešmykol. Blížil som sa k zdroju svetla a zopárkrát som sám seba počul, ako sa s úľavou chechcem. Ale keď som prišiel hore... namiesto známych očí z ľadu som sa stretol len so slnkom, ktoré sa ukázalo v kamennom otvore. Pomalšie a už nie natoľko radostne som vyšiel na povrch a pochmúrne ešte raz skúsil: ,,Lux?"