V tieňoch súcitu

47. Kapitola

Deti predo mnou sa rozplynuli a tak isto malý Conlaed za mnou. Zamračila som sa a neisto sa poobzerala. Čo ďalej?

,,Fialová ti sekne... Hoci by som si ťa s takými vlasmi nikdy nepredstavoval..." ozval sa známy hlas a ja som sa prudko otočila. Priamos sa prechádzal okolo mňa a premeriaval si ma: ,,Vlaste, asi predstavoval, keď si teraz tu. Ale vyzeráš inak. Ostala len tvár..."

Aspoň viem, že som to stále ja a nie niekto úplne iný... som to ja viac, ako kedykoľvek predtým.

Prižmúrila som oči a naklonila hlavu: ,,Je to predsa len sen? To by všetko vysvetľovalo..."

Priamosov hlasný smiech sa chvíľu rozliehal po okolí: ,,Áno. Ale môj sen... Preto sa tak divým tomu, čo z teba moja hlava urobila..."

,,Je to inak... tvár sa, že si ma nestretol," zamrmlala som a ustúpila, ale nedovolila som si otočiť sa mu chrbtom. Neviem, za aký sen to Priamos pokladá, ani čo je schopný urobiť a nemám v pláne to zisťovať. Nech je to ako chce, stále je to Wolfmorte a otočiť sa mu chrbtom nie je najmúdrejšie. Hoci ja som len málokedy tá rozumná...

Priamos urobil krok ku mne, keď sa zastavil a pozrel niekam za mňa. Zamračila som sa a otočila tým smerom hlavu. Spomedzi kvetov sa na nás upieral pár búrkových očí. Malý čiernovlasý chlapec k nám pomaly vykročil a postavil sa medzi mňa a Priamosa.

,,Toto začína byť naozaj divné," zamrmlal Priamos a prešiel pohľadom medzi mnou a malým Conlaedom, ktorého som len pred chvíľou videla krčiť sa na zemi.

Malý princ sa ku mne pootočil a prešiel po mne pohľadom: ,,Ty tu niečo hľadáš..."

,,A ty tušíš, kde to nájdem, však?" nadvihla som obočie, stále sledujúc Priamosa.

Conlaed sa len uškrnul a otočil sa späť k Priamosovi: ,,Potrebujeme tri druhy krvi. Niekoho, kto sem prišiel snívať, niekoho, kto je plodom sna a niekoho, kto sa sem dostal inak ako spánkom. Takže pôjdeš s nami..."

,,Inak ako spánkom? A ako sa do môjho pekného sna dostala detská verzia chlapca, ktorý bol v pohode, kým sa z neho nestal netvor?" v Priamosových očiach sa zablysklo a ja som v nich mohla vidieť hnev a výčitky. Niečo by som mu na to povedala, ale zahryzla som si do jazyka a radšej si to len pomyslela.

Conlaed nie je netvor.

Hoci sa naňho podobá...

Princ sa zachechtal a pokrútil hlavou: ,,Prečo si myslíš, že som práve ja hosťom v tejto zemi?"

Bolo jasné, že odpoveď na tú otázku nečaká a Priamos ho len sledoval, ako kráča medzi kvetovými kríkmi. Pozreli sme na seba a malého princa nasledovali. Kvety o nie dlhú domu zmizli a nahradili ich vysoké stromy, ktoré na nás vrhali tieň. Dívala som sa hore k ich korunám a takmer som vrazila do dverí, ktoré stáli uprostred lesnej cesty. Nebol tu žiadny dom, alebo čo i len tunel. Len tie dvere. A z ich stredu vytŕčala malá kamenná miska.

,,Ty ako prvý," ukázal Conlaed prstom na Priamosa a ten neochotne pristúpil. Conlaed ho prudko chytil za ruku a z jeho prstu vyšiel tenučký čierny dráp. Rovnaký ako tie, ktoré mi už raz na krk mierili... Priamos zasyčal, keď pazúr preťal pokožku a do misky z jeho dlane vytieklo niekoľko kvapiek krvi, než sa rana zacelila. Nebola hlboká, takže to naozaj netrvalo dlho. Potom Conlaed urobil to isté so svojou rukou a nakoniec sa otočil ku mne. Zaváhala som, ale nakoniec som pristúpila a ruku položila na okraj misky. Princ sa usmial a opatrne, priam s úctou, mi na dlani urobil tenkú ranku. Moja rana sa zahojila rýchlejšie ako jeho a Priamosova, ale do misky stihlo padnúť niekoľko kvapiek. Zaznel buchot a zaškrípanie. Tmavé drevo sa pohlo a odhalilo skrytú sieň.

Neisto som sa otočila k malému princovi. Ten sa len pousmial a vošiel dnu prvý. Neváhala som dlho a vydala sa za ním. Prešla som sotva desať krokov, keď som sa spýtala: ,,Kam to ideme?"

,,Na miesto, kde môžeš nájsť to, po čo si prišla... ale tiež tu môžeš uviaznuť..." pootočil ku mne hlavu a spokojne sa nado mnou usmial. Neviem, čo som mala v očiach, že ho to tak uspokojilo. Sama som bola zmätená a nedokázala som vnímať nič len otázky, čo sa mi vírili hlavou.

Sklopila som zrak a obzrela si nepravidelné kamene mramorovej dlažby. Sieň bola zo všetkých strán nekonečná, tvorená stovkami uličiek lemovaných podpornými stĺpmi. Strop bol veľmi vysoko a hoci tu bolo dosť svetla, aby dobre videl aj niekto, kto nevidí v tme, samotný luster bolo v diaľke sotva vidieť. Boli to len svetielka zhromaždené vysoko nad našimi hlavami. Prekvapilo ma, keď som uvidela za nami kráčať aj Priamosa. Obzeral si sálu s otvorenými ústami.

Šli sme stále ďalej, keď sa pred nami konečne začalo niečo črtať. Trón. Podobný tomu Conlaedovmu. Avšak tento bol z kameňa, ktorý pôsobil skôr ako zahmlené čierne sklo, ukrývajúce v sebe celú galaxiu. Striebristá kožušina sa leskla vo svetle vzdialených ohňov a ja som s otázkou pozrela na malého chlapca. Princ sa usmial a zamrmlal: ,,Toto tu čaká na teba. Čo robiť musíš vedieť sama."

,,Vysvetlíš mi, kde to sme?" zamrmlala som podráždene, pretože tá neistota sa mi už naozaj prestávala páčiť.

Conlaed sa ku mne ľahostajne otočil, ale odpovedal mi: ,,Si v sieni, ktorá nesie dve mená. Rovnaké ako jazero, ktorým si prišla. Sála stratených snov a nočných môr."

,,Prečo si ma sem priviedol? Nemala som to nájsť sama?" zamračila som sa a podozrievavo si ho premerala. Nebol to Conaled. Nemohol byť... nie ten skutočný.

Princ sa usmial a kývnutím hlavy mi dával za pravdu: ,,Možno to tak vyzerá. Ale tento svet nespočíva v tom, v čom ten, ktorý ty obývaš. Tu sa veci odhaľujú pre tvoje skutky a uvažovanie a nie preto, že prídeš na správne miesto a uhádneš, čo máš urobiť..."

Zvraštila som obočie a nechápavo krútila hlavou: ,,A čím som si zaslúžila, že si ma sem priviedol?"

,,Nechápeš to? Tým, že si sa postavila medzi mňa a to dievča. Moja existencia možno spočíva v tom, čo sa stalo v realite... ale nie som Conaled a ona nebola Charis. Tá snívala niekde inde. Ale práve to bola naša úloha... Skúška, ktorú pre teba tento svet pripravil. Prvá hlavná brána. A ty si ňou prešla," vysvetľoval a ja som naňho len vyjavene zízala. Myslela som, že svet férov je zložitý... všetka tá mágia, kráľovstvá so zložitými vzťahmi a kto vie čo ešte... ale teraz, keď vidím svet snov... Mám pocit, že tu sa stratí každý aj s mapou. A o fungovaní toho všetkého sa neoplatí ani hovoriť. Rozumiem tomu, čo sa mi snaží chlapec predo mnou vysvetliť, ale aj tak to neviem vstrebať tak, ako by som si predstavovala. Princ sa zachechtal a pokýval hlavou: ,,Prešla si jednou bránou. Pred tebou sú štyri."

,,Budem hádať. Ak jednou neprejdem, uviaznem tu a čoskoro zomriem..." zamrmlala som a odpoveďou bolo len chlapcove prikývnutie.

Nasucho som prehltla a spravila krok, keď ma zastavila Priamosova ruka: ,,Je to iba sen... že áno? Povedz, že je to iba sen. Nejaký šialený výplod mojej fantázie. Lebo ak to nie je sen... ak to nie je sen, tak to nerob..."

Prekvapene som zažmurkala a premerala si ho: ,,Nech je to ako chce... musím to urobiť."

,,Nerob to," opakoval naliehavo, zatiaľ čo na nás chlapec pozeral s nečitateľným výrazom.

Slabo som sa usmiala a prinútila sa povedať slová, ktoré boli protivnejšie a odmeranejšie, než som chcela: ,,Ak sa na to nedokážeš pozerať, tak odíď."

S tým som sa mu vykrútila zo zovretia a vystúpila po niekoľkých schodíkoch. Otočila som sa k nim a chvíľu ich ešte pozorovala. Priamos sa niekoľkokrát zvrtol na odchod, ale po nie viac ako piatich krokoch sa vždy otočil a vrátil späť. Zhlboka som sa nadýchla a sama pre seba prikývla: ,,Ideme na to."

Posadila som sa na trón a vtedy sa obraz pred mojimi očami stal hmlou.

Ahoj, len chcem upozorniť, že budúce kapitoly budú niekedy vychádzať pod názvom ,,Doplnok", ale sú to v podstate normálne kapitoly, akurát... no veď uvidíte... ;-)

Dúfam, že sa časť páčila, hoci sa v nej nič extra nestalo... <3