V tieňoch súcitu

5. Kapitola

Nemám poňatia, ako dlho blúdim lesom, ale môžem s istotou povedať, že ma niečo pozoruje. Zastavila som a opäť sa otočila, ale za mojím chrbtom boli len stromy. Zamračila som sa a chcela pokračovať, keď som začula prasknutie konára a pritisla som sa k najbližšiemu stromu. Zrejme mi to vôbec nepomôže, ale bolo to lepšie než stáť a čakať, kto sa mi zahryzne do hrdla. Hodnú chvíľu bolo ticho, ale keď zašušťalo lístie, vedela som, že to niečo, pred čím sa pokúšam schovať, je za stromom. Smutne som zatvorila oči, zmierená s tým, čo bude nasledovať. Strach ma pohltil a keby sa môj prenasledovateľ objavil vedľa mňa, ani by som už nemala silu bežať. Chrbtom som sa zošuchla na zem a potichu čakala, kým ma to nájde. Sotva sa môj zadok dotkol zeme, tesne nad mojou hlavou sa kmeň stromu rozštiepil a jeho koruna začala padať dole, priamo na mňa. Ani som si nezakryla hlavu, len som pozorovala, ako sa obrovská masa lístia a konárov rúti na moju hlavu. Lenže nedopadla. Zaprela sa o ostatné stromy a ku mne spadlo len niekoľko konárov a lístie. Začula som tiché kroky a moje telo zamrzlo. Oči pozerali dopredu, nemala som odvahu otočiť sa ku zvukom, ktoré ku mne doliehali. Keď sa tvor, ktorý vedľa mňa stál priblížil k môjmu zornému poľu, zatvorila som oči a ticho čakala. Nenechal ma čakať dlho, vrazil mi päsťou do hlavy a ja som upadla do bezvedomia.

XXX

Keď som sa prebrala, otvorila som oči, ale videla som len tmu. Okrem malých iskričiek svetla, čo sa mi mihotali pred tvárou. Oslepil ma. O tom som bola presvedčená, kým som nepohla hlavou a po mojej koži neprešla drsná latka. Z časti mi odľahlo, ale keď som si uvedomila, že mám na hlave vrece, nebola som si istá, čo to pre mňa môže znamenať. A najviac mi vŕtalo hlavou, prečo ma vôbec nechal nažive. Keď som sa pokúsila pohnúť, uvedomila som si, že mám ruky aj nohy zviazané a hlava neskutočne bolela od úderu čo mi venoval. Začala som so sebou merať a pokúšala som sa dostať z pút. Lenže namiesto oslobodenia som dostala akurát kopanec do brucha. Zalapala som po dychu a zatínala zuby, ale nič z toho tú bolesť neodľahčilo. Zhlboka som sa nadýchla a zamerala sa na zvuky okolo mňa. začula som buchnutie dreva a ku mojej hlave sa dokotúľalo poleno. Ozvalo sa niekoľko nadávok nad ktorými som zvraštila obočie.

Takto som schúlená ležala niekoľko hodín, zatiaľ čo fér si nadával popod nos a stále niečo robil. Už som zasypávala, keď ma s trhnutím posadil a stiahol mi vrece z hlavy. Potriasol som hlavou a pozrela pred seba. Bola už noc a predo mnou sa mihotali plamene vatry. Kúsok odo mňa bola kopa lístia, zrejme z konára, ktorého drevo teraz horelo v ohni a pomaly sa menilo na popol.

Otočila som sa k férovi, ktorý zahryzol do jablka, ktoré vytiahol z môjho batohu. Vzápätí ho vypľul a hodil ku mne: ,,To by nezjedol ani ten najúbohejší a najhlasnejší tvor v tomto svete!"

Neviem prečo mi to vôbec hovorí, ani prečo mi dal vrece z hlavy. Neviem dokonca ani to, prečo ma nechal nažive, ale skôr než som si uvedomila, že ma to môže zabiť, vypadlo zo mňa: ,,Ešteže ja som z toho druhého."

Zdvihol ku mne zrak a ja som sa z celej svojej sily a vôle snažila neskloniť ten svoj. Chvíľu na mňa uprene pozeral kým povedal: ,,na to, v akej šlamastike si sa ocitla máš dosť podrezaný jazyk ty ľudská chudera."

Zabolelo by to, keby som také urážky nebola zvyknutá. Hoci to bolo vždy za mojim chrbtom, ale ľudia boli vždy natoľko hlúpi, že hovorili dosť nahlas na to, aby som ich počula.

,,Jedz," povedal napokon fér a odvrátil sa odo mňa. Opäť sa začal prehrabávať v mojom batohu, akoby tam mal nájsť niečo iné ako posledný tvrdý krajec chleba.

So spútanými rukami som sa načiahla k jablku, ktoré ležalo pri mojich nohách. Opatrne som zahryzla a keď som trpké ovocie prehltla, ozvala som sa: ,,Prečo?"

Nezdvihol ku mne zrak keď bez záujmu povedal: ,,Otrok musí byť živý, aby mohol pracovať."