V tieňoch súcitu

38. Kapitola

Sedela som na podlahe v tureckom sede a čakala, kto príde. Možno Hanniel... došlo mi, že nikoho iného, okrem neho, Charis a samotného Conlaeda, tu nepoznám. Charis je v temnici... A Conlaed sám povedal, že on ma cvičiť nebude, pretože má inú prácu. Takže z mne známych osôb ostával už iba Hanniel. A keď Conlaed veril len jemu, bolo celkom logické, že...

Keď sa dvere predo mnou otvorili, vošli dve postavy. Conlaed a... Vstala som zo zeme a vyvalila oči, keď som vedľa neho videla Priamosa.

,,Čo to do...?" začala som, ale nedokončila.

Priamos sa slabo pousmial a Conlaed sa hneď otočil na odchod: ,,Za hodinu vás prídem skontrolovať, ako sa vám darí..."

Keď za sebou zabuchol dvere, len som zízala na féra predo mnou: ,,Akú dohodu ste tentokrát vy dvaja uzavreli?"

,,Naučím ťa všetko, čo viem. A on si rozmyslí, či ma prepustí..." odvetil a prešiel ku stojanu so zbraňami.

Zvraštila som obočie a potriasla hlavou: ,,Vieš, že u Conlaeda je takmer nulová pravdepodobnosť, že ťa naozaj nechá ísť..."

,,To áno, ale aj mať šancu je vzácne. Okrem toho... aspoň na nejaký čas sú uzdravené všetky moje rany a dokonca mi pridelil izbu..." rozprával a než som stihla vysloviť ďalšiu otázku, poklepkal si po zápästí. Kožený náramok... takto sa Conlaed uistí, že Priamos s použitím vlastnej mágie neunikne. A fér predo mnou má rozhodne dosť rozumu na to, aby sa o to ani nepokúsil.

Stisla som pery a sucho sa usmiala: ,,S čím začneme?"

Priamos sa uškrnul a pozrel niekam do prázdna: ,,No..."

XXX

Zvrtla som sa, pričom som svoje telo otočila a rukami smerovala na zem. Nohy sa tak dostali hore do vzduchu a ja som sa škodoradostne usmiala, keď trafili Hannielovu bradu. Priamos ma spokojne pozoroval s Conlaedom vedľa seba a vydal bolestivé zakvílenie, keď Hannielovi zaprašťalo v sánke. Jediným pohľadom som sa uistila, že je v pohode a pokračovala som v tom, čo ma za dva mesiace Priamos naučil. Ako využiť rýchlosť aj silu... Kam udrieť a ako pri boji ušetriť energiu... Niekedy stačí tak málo, aby protivník pocítil ohromnú bolesť... Bolo kruté nad tým tak rozmýšľať, ale vždy som si pripomínala, že tí, proti ktorým budem stáť, nebudú moji priatelia a nebudú brať žiadne ohľady. A ja si nemôžem dovoliť na tom byť inak. Hannielovo ľahké zranenie sa rýchlo uzdraví... a okrem toho, je zvyklý aj na horšie...

V jednej chvíli sme sa s Hannielom stali vzájomným odrazom. Obaja sme napriahli ruku zaťatú v päsť a druhou zastavili tú, ktorá nám práve mierila do tváre. Zasmiala som sa a Priamos spokojne zatlieskal: ,,Ja si myslím, že to bolo super... cvičíš dva mesiace a vyrovnala si sa jednému z najlepších Conlaedových ľudí. To je slušné..."

,,Nie každého cvičil Wolfmorte..." zamrmlal Hanniel, ale s úsmevom.

Priamos sa tváril, že nemá poňatia o čom to točí a len sa na mňa pochvalne uškrnul. Myklo mi kútikom a spokojne som sa vyrovnala, hoci som vedela, aká je pravda. Hanniel to nikdy nepovie nahlas, ale šetril ma. Niekedy bojuje tak drsne, že sa jeho ranám uhýbam, aby mi niečo nezlomil a inokedy ma svojimi zásahmi len ,,hladká". Akoby záležalo na jeho nálade...

,,Ale no... nemusíš mi dávať všetky zásluhy... Tiež si k tomu prispel, hoci iba okrajovo..." uškrnul sa Priamos a Hanniel sa na ňom zasmial. Keď sa otočil ku mne v jeho očiach bola hrdosť: ,,Učíš sa veľmi rýchlo. Rýchlejšie než ja... akoby si to mala v génoch."

Conlaed sa len zvrtol a bez komentára odišiel z miestnosti. Netrápilo ma to... robil to vždy, keď sa na nás prišiel pozrieť. Zato Hanniel... hoci ma prekvapilo, že súhlasil s návrhom, ktorý mu Priamos predostrel, ale potešila ma ďalšia známa tvár. Priamos ma potreboval vidieť, ako sa držím na nohách a podobne, takže potreboval niekoho iného, kto so mnou bude bojovať... A aspoň sme sa s Hannielom viac spriatelili. Nikdy som sa nespýtala, či sa tí dvaja poznali aj v dobe, keď sem Priamos chodieval ako chlapec. Ani neviem, či vtedy Hanniel žil na hrade. Ale vzhľadom na to, s akou ľahkosťou sa už od začiatku navzájom podrývali...povedala by som, že sa určite nevideli po prvýkrát.

,,Fajn, keďže sme skončili, idem sa umyť... uvidíme sa na obede!" zakývala som im a utrela si pot z čela malou handričkou. Do svojej izby som bežala a namiesto dlhého relaxačného kúpeľa, ktorý som mávala vo zvyku, som len rýchlo odstránila nečistoty, obliekla sa, zo stolíka pri posteli vzala malý balíček a utekala do kráľovstva tieňov. Mreže nepríjemne zavŕzgali a ja som sa zamračila. Už som viackrát premýšľala nad tým, že ich toho vŕzgania zbavím, ale... jednak by bolo niekomu jasné, že som tu bola a taktiež sú mreže dobrým varovným signálom, že sa niekto blíži... Zbehla som dole a ľahko našla správnu celu.

,,Ako sa máš?" spýtala som sa priamo a kľakla si k ufúľanej žene.

Charis na mňa pozrela s prižmúrenými očami a zasmiala sa: ,,Zase si tu... Ten keď na to príde, bude zúriť..."

,,Rozzúreného som ho videla už viackrát, zväčša mojou vinou, a prežila som to..." odvetila som s malým úsmevom a Charis len pokrútila hlavou. Môj výraz o niečo zvážnel, keď som pomedzi mreže prestrčila ruku: ,,Nie je to veľa, ale..."

,,Koláče... Keby si tu dole sedela, uvedomila by si si, ako veľa to je... Ponúkla by som spoluväzňom, ale... Conlaed má veľa prázdnych ciel, pripravených pre nové prírastky a ja okolo seba náhodou nemám nikoho. Wolfmortea vytiahol von... a fér čo býval na druhej strane zomrel pred desiatimi dňami... Podelila by som sa, ale..." smutne sa usmiala a vzala do ruky prvý koláč.

Natiahla som ruku k jej ramenu, ktoré bolo skôr iba trčiacou kosťou: ,,Nemusíš sa ospravedlňovať za to, že zješ, čo som ti priniesla... Pochop, dala by som niečo aj ostatným, ale... Conlaed by všetko tu dole len zmenil k horšiemu, aby vám to vynahradil. A ja som rada, že sa mi podarí ti aspoň niekedy niečo priniesť..."

,,Ani nevieš, ako som ti za to vďačná... Nevieš si to predstaviť... A ja ešte vždy nechápem, prečo to pre mňa robíš," v jej očiach sa zaleskli slzy, ale nestiekli jej po tvári. Len z jej očí urobili dve hviezdy, tak podobné tým na oblohe.

Pokrútila som hlavou a vzdychla si: ,,Mohla by som ti klamať, že sú za tým výčitky svedomia z toho, že som ti nepomohla zabiť Conlaeda, ale... je za tým to, že si niekto, koho poznám a hoci nie sme žiadne veľké kamarátky... je to strašný pocit vidieť ťa tu. U Priamosa to bolo iné... bol prízrakom, ktorý ma na toto miesto koniec koncov dostal a chodila som sem skôr kvôli tieňom, než kvôli nemu. Hoci to pomerne kvalitne skrývam, ešte vždy som naňho naštvaná... Preto som mu asi nikdy nič nepriniesla, ale..."

Keď som bola chvíľu ticho, Charis opäť prehovorila: ,,Nemusíš vysvetľovať. Vieš, že to nepochopím... Vieš, čo som ti vravela... Máš v sebe niečo, čo my nie..."

Niečo z človeka...

Pokrútila som hlavou a sklonila zrak: ,,Tvrď si, čo chceš. To niečo máš aj ty, inak by ťa výčitky nezožierali tak veľmi..."

,,Prečo myslíš, že mám výčitky?" zvraštila obočie a snažila sa hrať na chladnú, ale nevychádzalo jej to.

,,Nie si jediná, koho oči prezrádzajú... a tiež si mi to v podstate sama povedala, spomínaš? Že ťa jej tvár straší..." vravela som s hlavou opretou o mreže.

Charis prikývla a trpko sa zasmiala: ,,Ach, áno. Tá nočná mora je tu tak často, že už ju zabúdam registrovať. Neprestáva ma trápiť, samozrejme, že nie. Ale zabúdam, že tu nebola odjakživa..."

Smutne som sa usmiala a pomrvila sa, pretože ma začínali bolieť kolená: ,,Tie nočné mory časom prestanú. Prenasledovať ťa to asi bude, ale... to najhoršie odíde a už ostane iba ľútostivá spomienka, ktorá ti pripomenie tú chybu opäť neurobiť..."

Charis sa opäť zachechtala a zodvihla ku mne unavený pohľad: ,,Akoby si ty niečo o tom vedela... Akoby si niekedy mala na rukách krv, ktorá nešla zmyť výhovorkami a ospravedlneniami... Jednoducho by to bola tvoja vina... no nebola. Bola moja. Nechaj to tak, Nora. Ak sa z toho mám dostať, tak sa z toho dostanem. A keď nie, preskočí mi tak, ako Conlaedovi a možno si začnem s ,,bratom" rozumieť... Bež hore... než ťa začne hľadať..."

So smutným úsmevom som sa vydala ku schodom. Len som pokrútila hlavou a nedokázala som zastaviť slzu ľútosti a výčitiek, ktorá mi skĺzla po líci.

Ach, Charis. Keby si len vedela... keby si len vedela, ako veľmi dobre rozumiem tomu, čo práve prežívaš... Ako veľmi rozumiem nočným morám, čo za tebou chodia... mala som svoje vlastné... A zmenilo ma to natoľko, že ma nočnou morou začali volať...