V tieňoch súcitu

17. Kapitola

Spolu so svorkou som na druhý deň stála pred, v tomto svete, známym zámkom, ktorý bol sídlom piatich najlepších a najznámejších liečiteľov férskeho sveta. Jedným z nich bol aj Horatio. Bola som rada za svoj vlčí sprievod, aj za Percevala... bez nich by som sa sem nedostala. Mala som od Horatia podrobný popis zámku, aj opísanú cestu sem s lajcky nakreslenou mapou, ale netrafila by som sem.

Ventum, krajina vetru, sa stala sídlom liečiteľov. Prečo práve Ventum? Horatio tvrdil, že v dávnych dobách, ešte keď bola bariéra niečim novým, sa liečiteľstvom zaoberali iba férovia vetra. A preto, keď sa ich svet rozdelil, férske kráľovstvo vetra dostalo svoje územie práve v oblasti, kde stál zámok, ktorý bol už vtedy označovaný ako najlepšie liečiteľské zariadenie na svete.

Taktiež mi objasnil to, na čo Sauron zabudol, alebo moje otázky skôr ignoroval... Keď som cestovala so Sauronom, šli sme cez kráľovstvo zvané Calor, čo je zem svetla. Je to najzápadnejšie miesto na ich mapách. Prečo je krajina svetla a slnka, práve na svetovej strane, kde slnko zapadá, to netuším. A prekvapovalo ma, že Horatio tiež nie.

Opakom Calor je krajina noci a tmy, Tenebris. Tá zaujala zase najvýchodnejšie miesto na férskych mapách.

Viac som sa zatiaľ nedozvedela. Viem len, že existujú ešte krajiny ľadu, vody, zeme, kovu, búrky a ohňa.

,,Zostaňte tu... Ak ten fér z minulej noci hovoril pravdu a považujú vás za zabijakov, bude lepšie, keď ma tu počkáte. Niekde schovaní. Ja si poradím," usmiala som sa a svorka spoločne prikývla. Ako jeden sa otočili a odbehli medzi stromy, kde zaliezli a schovali sa.

S povzdychom som šťuchla Percevala a ten pomaly vykročil k vstupnej bráne. Zámok sa v niečom podobal tomu Sauronovmu, ale rozdiel bol minimálne ten, že nebol obohnaný kamennou hradbou. Keď som stála pred dvojkrídlovými dverami, nemala som šancu ani zaklopať, hneď sa otvorili. Známy hlas vydal rozkaz, aby Percevala odviedli do stajní a mňa už Horatio ťahal za ruku po schodoch.

,,Ako si vedel, že som prišla?" nadvihla som obočie, čo nemohol vidieť, pretože sa neotočil.

Tlmene sa zasmial a kráčal ďalej: ,,Bola to náhoda. Sedel som pri okne a premýšľal nad jedným mojím pacientom, keď som ťa uvidel."

Doviedol ma do svojho apartmánu a pustil moju ruku, až keď sme stáli pred jeho pracovným stolom: ,,Daj mi chvíľočku... Niečo pre teba mám."

,,Pre mňa? Vzhľadom na tvoj tón, to nebudú iba moje lieky..." uškrnula som sa a prekrížila si ruky na hrudi.

,,Ako obvykle sa nemýliš... nemám pre teba tabletky... no teda, v podstate áno, ale nie tie staré..."

Zvraštila som obočie a pootočila hlavu: ,,Ako to myslíš?"

,,To vieš, drahá Nora... Aj na našej strane bariéry sa aj v liečiteľstve stále robí mnoho výskumov a objavujú sa nové a efektívnejšie lieky. Nedávno bol zrejme vynájdený nový recept a kohosi napadlo nám ich poslať, hoci sa zabudli podpísať... Tabletka bude účinná týždeň, rovnako ako predošlá, ale pre prípad, že by si svoju dávku nemala po ruke, proces, ktorý by sa začal, sa maximálne spomalí..." Horatio sa prehrabával v zásuvkách a ja som sa neprestávala mračiť.

,,Nechceš mi to povedať v zjednodušenej forme?" nadvihla som obočie a čakala. Horatio bol akčnejší než obvykle, musí byť z toho nadšený... vlastne, on je nadšený. Ale prečo? Spomalenie procesu nie je tak veľkolepé: ,,Čo iné tá tabletka ešte spôsobí?"

Horatio sa široko usmial: ,,Som rád, že sa pýtaš. Tabletky by mali podľa všetkého vyvolať istú reakciu, ktorá by ťa mala postupne vyliečiť, takže by si ich už nemusela používať..."