V tieňoch súcitu

1. Kapitola

Tresla som rukou o stôl až sa mi mince zaryli do kože.

,,Dohoda je dohoda. Pastel, akril, sada uhlíkov, desať bielych plátien, päť čiernych a nová sada štetcov, za päťdesiatpäť golderov. Tak odo mňa prestaňte pýtať dvojnásobok!" zvrieskla som na podlého pirátskeho dôstojníka sediaceho za stolom.

Trochu sa zatriasol ale trval na svojom: ,,Ceny sa menia slečinka. Keď nemáš dosť peňazí musíš ich získať. A keď nedokážeš to, si už prakticky mŕtva."

,,Chcem, čo som si u vás objednala ty pirátska sviňa!" keď pokrutil hlavou, zhlboka som sa nadýchla, aby som sa upojila.

,,Naposledy ťa žiadam, daj mi čo mi právom patrí," povedala som najpokojnejšie ako som vedela.

,,V tom prípade ti nedám nič," vyškeril sa. Nasilu som sa usmiala a vzala svoje peniaze. Nenamierila som si to však domov.

Vypochodovala som na palubu medzi pirátov a skôr ako stihol ktokoľvek zareagovať, vyšla som až ku kormidlu a priložila kapitánovi k hrdlu nôž. Piráti sa ku mne rozbehli ale keď som nôž pritlačila k hrdlu tuhšie, kapitán ich sám zastavil.

,,Dajte mi čo mi patrí za cenu na ktorej sme sa dohodli. Dostanem buď to, alebo tvoju krv," hovorila som potichu, rázne a pokojne. Na rozdiel odo mňa sa kapitán celý triasol aj na miestach o ktorých som si myslela že to nie je možné.

Zakňučal niečo v zmysle: ,,Áno, dajte jej všetko, hoc aj zadarmo, dajte jej to!"

Akí sú piráti nečestní, takí sú zbabelí. Spokojne som sa usmiala: ,,Tých päťdesiatpäť golderov si vezmem ako odškodné za komplikácie a pokus o porušenie dohody."

Prešla ním vlna hnevu a hanby ale prikývol. Usmiala som sa, zložila nôž a odpochodovala k tovaru ktorý mi patril. Všetko som napchala do koženej tašky a prešla k okraju lode. Predtým ako som opäť stúpila na pevninu, hodila som nôž a ten sa zabodol do dverí kapitálovej kajuty spolu s jeho klobúkom. Chytil sa za plešinu na hlave a pozrel na mna ako na zázrak. Dievčatá take veci nedokážu. Väčšinou. Ale ja nie som ako ostatné dievčatá, som tá divná, ktorú ľudia nenávidia, ignorujú alebo sa jej boja. Myslím že u pirátov sa viac ignorácie nedočkám.

,,Na budúci mesiac je moja objednávka rovnaká. Nepokúšajte sa opäť podvádzať, nabudúce budem mieriť nižšie," ukázala som dlhým čiernym nechtom ako pazúrov na kapitánovu hlavu a spokojne som prešla späť na pevnú zem.

Môj dom bol až na konci mesta, v podstate až pri lese, takže moja ,,prechádzka" netrvala najkratšie. Pozitívom bolo, že som mohla nabrať novú inšpiráciu. Za posledný týždeň som nedokázala nič namaľovať. Nieže by som nemala dosť obrazov strčených v komore, ale nové sa vždy predali ľahšie ako tie staršie. Ľudia ku mne chodili aby kúpili dekoráciu do domu, či už sebe alebo známym. V meste som bola jediná kto maľuje a predáva obrazy, a mojim šťastím bolo, že si na to ľudia, povedzme, potrpia. Izba bez obrazu je podľa všetkých len pre žobrákov a mŕtvoly. Ak člen rodiny zomrie, obrazy v jeho izbe sa zvesia, pochovajú sa spolu s mŕtvym, a najbližší obyvateľ dostane nové. Cameliard nie je najväčšie mesto na polostrove, ale na severské pomery je veľký dosť. Aby bolo jasne, to že sme severania ešte neznamená, že nám tu neustále sneží. Počasie je tu premenlivé, akurát žijeme v najsevernejšej časti ľudského sveta. Ďalej na sever sa rozprestierajú už len férske impéria.
A ako som chcela povedať, v meste ako Cameliard niekto zomiera stále. Nie som škodoradostná, ale úprimne, mám z toho profit. Jedna mŕtvola sa rovná jeden, niekedy aj viac, predaných obrazov. Aj keby som nerátala s tým, že ľudia zomierajú, čo je samozrejmosť, obyvatelia mesta si ku mne chodia kupovať obrazy len tak. Vraj aby boli ich domy modernejšie a živšie. Hovorievajú:
,,Keď si obrazy donesieme sú plne života, ale ako keby u nás zomierali. Chceme doma nový život."

Neviem ako môžu obrazy žiť a zomrieť, sú to len plátna pokryté farbou, ale nestarám sa im do toho. Čím častejšie oni chodia, tým viac peňazí zarobím ja.

Prechádzala som pohľadom po tmavých konároch stromov, ktorým v tomto období už opadlo všetko lístie, keď som začula buchod nôh. Chvíľu som ešte načúvala kým sa ozval aj krik: ,,Pani Nora! Prosím, počkajte!"

Otočila som sa a s prekríženými rukami povedala: ,,Nemám priateľa, manžela, partnera, nech už sa to nazýva akokoľvek, nikoho. A okrem toho mám devätnásť. Aký je prosím dôvod toho, že ma voláš Pani Nora?"

Dotyčný sa zarazil ale nie nadlho: ,,Poslal ma za vami pán Rogestern. Mám Vám odkázať, aby ste boli po zvyšok dňa doma, príde si kúpiť obraz."

Bez záujmu som prikývla s on odišiel. Mohol mať dvadsaťtri, maximálne dvadsaťpäť rokov. Ale starý ľudia tých mladších radi využívali, najmä tých z nižších vrstiev než sú oni. Deti ako ja alebo ten chlapec, v podstate to bol už muž, a ani ja som už nebola dieťa, boli vychovávané, aby sme naslovo počúvali a ochotne plnili požiadavky ostatných. Mama a otec ma však v desiatich vyhodili z domu, dôvod som stále nepochopila. Ale ľudia si šepkali niečo v zmysle:
,,Bola pre nich nočnou morou, ťažko uveriť že je od nás."
,,Privodila im toľko nešťastia, myslíte že im bude teraz lepšie?"

Ak je smrť lepšia ako život, rozhodne to tak bolo. Ani nie dva týždne po tom, ako som skončila na ulici, obaja zomreli. Náhle a nečakane, nevysvetliteľné. Niekto vraví, že boli chorí, iní že ich otrávili a tí poverčivejší to hádžu na mňa. Opäť dve možnosti, buď som sa pomstila a prekliala ich, alebo im moj odchod priniesol smolu, nejaká vyššia moc ich potrestala za to, že vyhodili na ulicu dieťa. Každopádne, chcela som toto mesto opustiť, všetky tie pohľady a šepkanie ma rozčuľovali. A keď už som sa tou cestou vydala, natrafila som na starú bylinkárku. Tá sa ma najprv pýtala, čo tam robím a keď som jej všetko povedala, ujala sa ma. Bývala som u nej a ona ma naučila všetko čo vedela. Z lesných bobúľ mi namiešala moje prvé farby, ktorými som pomaľovali cukrové koláče, ktoré piekla každý deň Slávy. V siedmi deň, deväť dňového cyklu.

Prvý-deň Nových začiatkov
Druhý-deň Odpustenia
Tretí-deň Pomoci
Štvrtý-deň Chvál
Piaty-deň Polí
Šiesty-deň Práce
Siedmy-deň Slávy
Ôsmy-deň Pokory
Deviaty-deň Pokoja

Ale aj stará pani Gallor starla, a po troch rokoch ma opustila aj ona. Takže som žila z toho, čo ma naučila. Predávala som bylinky a koláče ktoré ma naučila piecť. Po nejakom čase som mala dosť peňazí na zakúpenie skutočných farieb. Maľovala som rada a chodila som pozorovať troch umelcov, ktorí v meste pôsobili. Pána Artemisa Willsona, Trevora Guteria a Margaret Saltovú. Avšak, keď pred piatimi rokmi vypukla morová epidémia, všetci zahynuli. Ľudia šaleli kde len žoženú obrazy, a keď nejaké uvideli, v starej chatrči na okraji lesa, kam si chodili pre bylinky a čerstvé koláče, kúpili ich bez zaváhania. Tak sa začala moja ,,kariéra". A zároveň začal môj život, ktorý teraz vediem. Zafúľaná od farieb, plná hnevu a znudená životom.

Som Nora, a som nočná mora pre všetko živé vo svojej blízkosti.