V tieňoch súcitu

13. Kapitola

Otvorila som oči a čakala, že sa to peklo vráti. Nestalo sa.

Začala som vnímať priestor, ktorý bol okolo mňa. Bola som v komnate, ktorú mi dal Sauron, keď som sem prišla. Žeby bol predošlí deň iba sen? Liečiteľ, ktorého som uvidela spať v kresle mi prezradil, že nie.

Schmatla som jeden z menších vankúšov a hodila ho po ňom. Prudko sa zobudil a vrhol sa ku svojim nástrojom, keď si uvedomil, že nekričím od bolesti. Vzdychol si a utrel si z čela pot.

,,Predpokladám, že vás neplatia, aby ste tu spali?" prehovorila som a samú seba som prekvapila tónom, ktorý nepreukazoval číru nenávisť.

Liečiteľ súhlasne vzdychol a opäť sa posadil: ,,Takže... čo si pamätáte?"

Pozoruhodné. Buď to bol skvelý herec, alebo bral svoje lekárske poslanie vážne a ignoroval fakt, že jeho pacientom je človek. Rozhodla som sa neodporovať a prikývla: ,,Nič si nepamätám od doby... krátko od momentu, čo som začala kričať."

,,Tak... to bude pravdepodobne moment, kedy ste upadli do bezvedomia. Prespali ste tri dni. Za ten čas sme zistili, že liečitelia, ktorý vás, povedzme, priviedli späť, svoju prácu urobili dosť mizerne..." s povzdychol vytiahol z dreveného kufríka zápisník a behal očami po texte.

,,Čo sa stalo? Čo mi urobili?" naliehala som,a by pokračoval.

Prižmúril oči a zdvihol ku mne hlavu: ,,Vaše srdce bolo dosť mizerne zocelené a preto robilo problémy... podobne to bolo pri pľúcach. To sme dokázali napraviť. Avšak... čo sa týka vášho mozgu... banálne poškodili centrum pocitov, čo vo vás vyvolalo nenávisť, voči všetkému a všetkým... Neviem presne určiť, akým spôsobom sa táto chyba stala. Možno chýbalo nejaké tkanivo, alebo ho spojili nesprávne..."

Pozerala som naňho s vyvalenými očami. Ani nie preto, že ma jeho slová prekvapili. Skôr som mu nerozumela. Okrem toho, že mám v hlave orgán zvaný mozog som o želatíne v mojej lebke nevedela vôbec nič. Keď začal mlieť o centrách a podobne, bola som totálne mimo. Anatómii som rozumela asi tak, ako rozumie ateista náboženstvu a viere.

Akoby to vycítil, prestal mlieť a pousmial sa: ,,Jednoducho povedané, poškodili vám mozog a to vyvolalo bolesť aj stúpajúcu nevraživosť. Bohužiaľ, nedokážem ich chybu zvrátiť, nie natrvalo. Môžem vám dať lieky, ktoré budú váš mozog neustále uzdravovať a obnovovať, ale aj tak sa chyba opäť obnoví..."

,,A keď budem užívať tie lieky, tak sa to nestane?"

,,Ak ich budete pravidelne užívať, tak nie. Ak prestanete, začne sa to odznova." pery stisol do tenkej čiary a chvíľu ma pozoroval. V jeho očiach som videla prekvapenie nad mojou reakciou. Nepanikárila som. Kým budem mať lieky, bude všetko v poriadku. Liečiteľ sa sklonil ku kufríku a vytiahol akési kožené vrecúško: ,,V tomto vrecku je dvadsať tabliet. Jedna za Kruh bude stačiť... Keď vám ostanú posledné tri, povedzte pánovi, aby mi poslal list, pošlem vám ďalšie. Tieto tabletky sa však zháňajú zložito, preto bude dobre, ak budete mať ešte niekoľko tabliet, keby sa donáška oneskorila..."

Na všetko čo povedal som prikývla a dívala sa na vrecúško, ktoré liečiteľ položil vedľa mňa na posteľ: ,,Vzhľadom na to, že neplánujem vašu vraždu, predpokladám, že jednu tabletku som už dostala..."

,,Hoci sme vám ju museli dať v kvapalnej forme, ale áno. S užívaním môžete začať o... také tri dni. To sa bude začínať Kruh, čiže deň Nových začiatkov bude fajn..."

Prikývla som a liečiteľ si zbalil svoje veci. Vzal si kabát, ktorý mal prehodený cez kreslo a vybral sa ku dverám.

,,Prečo ste mi pomohli?" neodpustila som si otázku. Som si istá, že iní by to odmietli. Kto by pomáhal človeku.

Liečiteľ sa otočil a pousmial sa: ,,Žijem už veľmi dlho... som jeden z mála, kto poznal ľudí... nie je dôvod vami opovrhovať, ste mladá rasa, my sme boli podobní. Ale to si už nikto nepamätá... a kto by počúval starca ako som ja?"

Musela som sa zasmiať, pretože fér predo mnou vyzeral sotva na tridsať. Naklonila som hlavu a spýtala sa niečo, čo ma zaujímalo už aj predtým, ale chorému mozgu nikdy nenapadlo sa spýtať: ,,Sú všetci férovia taký mladí?"

Fér mykol ramenom a uškrnul sa: ,,V podstate. Starnem inak ako ľudia... bradatého deduška na tejto strane bariéry nenájdeš..."

Zasmiala som sa a on odišiel. Povzdychla som si a opäť sa pozrela na kožené vrecúško. Práve sa jeho obsah stal niečím, bez čoho nebudem môcť existovať... Bez čoho sa zbláznim.

Premýšľala som nad tým, čo by som asi urobila, keby som dávku nedostala, keď sa opäť otvorili dvere.

,,Ešte niečo..." ozval sa liečiteľ a ja som k nemu zodvihla zrak v nevyslovenej otázke. Smutne si povzdychol a povedal: ,,Tá liečba je založená aj na kúzle... a každé kúzlo má svoj limit. Ak niekedy prekročíte stav v ktorom som vás našiel, ak raz zošaliete a vaša nevraživosť sa vráti... nedá sa to presne určiť, ale v momente, kedy posadnutá nenávisťou zabijete prvého féra si buďte istá, že tie tabletky už nepomôžu. A bude to znamenať koniec..."