V tieňoch súcitu

29. Kapitola

Celý svet sa akosi divne zmrštil a pevná zem pod nohami sa stratila. Stalo sa to tak náhle... ani som nestihla otvoriť ústa, aby som zakričala a už som dopadla na kolená na chladnú zem. Obsidiánová dlažba s občasnými bledými ,,bodkami" pripomínala nočnú oblohu. Ocitla som sa pravdepodobne uprostred trónnej siene. Sála bola stĺporadím rozdelená na tri časti. Dve po bokoch, kde sa pravdepodobne vždy tlačili členovia dvora a pobehovali okolo stolov s jedlom a stredom sa tiahla široká ulička, v ktorej bol natiahnutý dlhý kožušinový koberec. Prekvapilo ma, že bol biely, len s jemným odleskom striebornej. Na konci sa týčili obrovské dvojkrídlové dvere z čierneho dreva s vyrytými ornamentmi. Ryhy boli nafarbené niečím strieborným, aby pekne vynikli. A na druhej strane, na stupienku vyvýšenom o sedem schodov, stál vysoký trón. Čisto čierny, z toho najtemnejšieho kameňa, vystlaný rovnakou kožušinou, aká sa tiahla uličkou. Celý trón bol ako z pokrútených ihlíc, na ktoré by mohol Conlaed pokojne niekoho napichnúť. Pravdepodobne tak pravidelne nerobí len preto, aby krvou nezašpinil kožušinu. Teda... aspoň dúfam, že práve nestojím pred miestom, kde možno vykrvácalo toľko férov... Ale nie... To by sa potom Conlaed neobťažoval s nosením ich až ku vežiam...

Nado mnou viseli lustre zo zašednutého kryštálu, čo sa však k tomuto miestu perfektne hodilo. Rovnako ako biely plameň, ktorý tancoval na sviečkach v ňom zasadených.

,,Hviezdny oheň..." zamrmlal Conlaed, keď videl, kam sa pozerám. Prekvapilo ma, že sa obťažoval s vysvetľovaním. Kráľ sa vydal ku ozrutným dverám a tie sa otvorili bez toho, aby čo i len mávol rukou: ,,Moji ľudia ťa odvedú do komnát, ktoré ti budú prináležať. Potom po teba pošlem a porozprávame sa..."

Všetky jeho slová boli chladné, hoci ich význam tak mrazivý nebol. Ale jeho tón... ten bol dôvodom, prečo sa moje vnútro striaslo.

XXX

Ležala som na obrovskej posteli, s rukami rozpaženými, a predsa som zaberala iba jej polovicu. Na dvere, z rovnakého dreva, ako tie v trónnej sieni, niekto zaklopal a ja som naozaj iba veľmi neochotne vstala z pohodlnej polohy. Poodchýlila som ich a pozrela do očí strážnikovi, ktorý bol s Conlaedom aj v Aequor. Nadvihla som obočie a on prehovoril: ,,Mám vás sprevádzať ku kráľovi... Povedal vám, že sa porozprávate."

,,Pravda," zamrmlala som, vytiahla z vnútornej strany kľúč a zamkla. Kľúč som si zasunula za pás nohavíc a nasledovala vojaka v čiernej zbroji, akú tu mali všetky stráže.

Sledovala som steny... Na rozdiel od tých v Aequor a dokonca aj vo Ventum, tu neboli žiadne obrazy, len občas nejaká socha. Vždy šlo o vlkov, takže predpokladám, že vlk je v tomto impériu akýmsi dôležitým symbolom, ktorého význam by sa mi hodilo zistiť. Čím viac budem vedieť, tým dlhšie budem žiť. A možno sa mi podarí nemožné... Prežiť.

Vojak ma odviedol späť do trónnej siene, kde ma rozvalený na tróne čakal Conlaed. Opieral sa o jednu opierku, nohy mal prehodené cez druhú a v rukách akési papiere. Odkašľala som si a on ku mne zodvihol hlavu. Uškrnul sa a listiny zmizli v kúdole čierneho dymu: ,,Výborne. Niekoho ti chcem ukázať a môžeme si aj pohovoriť..."

,,A prežijem ten rozhovor? Alebo mi chcete predstaviť hrobára?" nadvihla som obočie a Conlaed mávol rukou, akoby to bola volovina.

Odfrkol si a mykol plecom: ,,Kdeže... U nás mŕtvych nezakopávame, nepálime, ani nehádžeme ich popol do mora..."

,,Chcem vôbec vedieť, čo s nimi robíte?" zamračila som sa a spomenula si na tradíciu v ľudskej dedine, odkiaľ som prišla. Pochovávanie aj s obrazmi...

Conlaed sa uškrnul a mykol plecom: ,,Zjeme ich..."

Zažmurkala som a na chvíľu mala pocit, že sa povraciam, keď sa kráľ nahlas rozosmial. Pokrútil hlavou a mávol rukou: ,,Nemyslel som to vážne. Svoju kultúru si radi nechávame pre seba..."

,,Ja už odtiaľto neodídem. Veličenstvo, obaja vieme, že sa roku určite nedožijem, takže..." prekrížila som si ruky a oprela sa o jeden zo stĺpov.

Conlaed si odfrkol a pokrútil hlavou: ,,Keby som sa nepoznal, označil by som ťa za prehnane negatívnu... Ale poznám sa a svoje plány poznám tiež, takže..."

Jeho úškrn ma vytáčal rovnako, ako jeho môj nečitateľný výraz. Vedela som, že mi v očiach hľadá strach. Nemohol ho vidieť. Samú seba som presvedčila, že sa nebudem báť, pretože strach ešte nikomu život nezachránil. Aspoň nie v takomto prípade...

Conlaed nadvihol obočie a kývol hlavou, aby som ho nasledovala. Nenamáhala som sa odporom, pretože jeho zvrátená myseľ by nakoniec našla spôsob, ako ma prinútiť vykročiť.

Došli sme až k železným mrežiam, ktoré sa samé otvorili, keď sme sa k nim priblížili. Nasucho som prehltla, ale nasledovala som Conlaeda schodiskom dole. Na stenách nie širokej chodby boli pripevnené fakle s hviezdnym ohňom, ktorý nám svietil na cestu. Keď sme zišli až dole, Conlaed rýchlo prešiel do jednej z chodieb a zastavil pri prvej cele. Všade sa ozývali ubolené vzlyky, takže som bežala za ním, čo bolo ironické, keďže bola ich dôvodom práve jeho krutosť. Conlaed sa díval na postavu v rohu a môj pohľad tam padol tiež. Bola schovaná v tieni a ja som videla iba špinavú doráňanú pokožku a záhyby handry, ktorá bola to jediné, čo ju zahaľovalo.

,,Chceš vedieť, ako som sa o tebe dozvedel? Kto mi o tebe povedal?" ozval sa odrazu hlas pri mojom uchu a ja som sa musela veľmi snažiť, aby ma nestriaslo. Conlaedova hlava sa ľahko obtierala o moje rameno, keď mi do ucha šepkal následujúce slová: ,,To on... Preto som pre teba prišiel..."

Mávol rukou a tiene zmizli, akoby ich odohnal. A postava v rohu sa stiahla ešte viac, akoby jej malo svetlo ublížiť. Zvraštila som obočie a prižmúrila oči. Svalnaté telo, hoci posiate rankami, mi bolo známe. Čierne vlasy boli mastné, ale poznala som ich. A keď férsky muž zodvihol zrak... Nedýchala som. Vedela som, že čo sa vtedy stalo bude mať následky, ale že by ma to priviedlo sem?

,,Videl, čo môžeš urobiť a tým sa pokúsil kúpiť si ma," zamrmlal Conlaed, stále pri mojom uchu.

Odstúpila som a otočila k nemu hlavu: ,,Skončila som tu... a aj tak mu to zjavne nepomohlo..."

Conlaed sa zasmial a pokrútil hlavou: ,,Jáj, dievča... počúvaš príbehy o mojej krutosti, hovoríš mi o tom, ako bezcitný som a predsa ti to nedochádza..."

,,A čo presne, veličenstvo?" na ironickom tóne, pri slove ,,veličenstvo" som si dala záležať, čo vyvolalo ďalšiu vlnu hlbokého smiechu.

Kráľ noci sa uškrnul a kývol hlavou ku mužovi schúlenému v roho: ,,Je ešte nažive, či nie?"