V tieňoch súcitu

28. Kapitola

Edan na mňa vyvaľoval oči a stisol pery: ,,Si desivo pokojná."

,,Povedzme, že sa nemienim vynervovať pre nevyhnutné... Okrem toho, Conlaedovi by to len urobilo radosť..." smutne som sa pousmiala a keď som sa pozrela do Edanových očí... Zamračila som sa prižmúrila oči: ,,To čo vidím je snáď... obdiv?"

,,Z toho, ako to berieš. Ideš do toho s odhodlaním Conlaedovi nedať príležitosť dosiahnuť, čo chce. Si... ja neviem. Je to odvaha, ľahostajnosť, otrávenosť svetom...? Nechápem to. Každý, kto má vstúpiť na územie Tenebrisu, je roztrasený od hrôzy. Ja osobne by som tam nešiel, ani keby mi za to sľúbili korunu..." Edan len krútil hlavou a ja som sa musela zasmiať, keď som si uvedomila, že viac ako päťkrát starší fér, ktorý ma vôbec neobľubuje, má tento postoj a zdá sa, akoby mi vzdával hold.

Len som stisla pery a prikývla. Nevedela som, čo by som mu odpovedala... Že hoci cítim pokoj, niekde vo mne je aj hrôza a strach? Asi by som bola psychicky chorá, keby nie. Možno by som mohla svoj ,,pokoj" opodstatniť tým, že som sa v tomto svete nenarodila a teda neviem, aký veľký strach Tenebris, a najmä Conlaed, medzi férmi šíri.

Keď moje oči zablúdili k slnečným hodinám, dvojkrídlové dvere sa rozleteli a dnu vošiel čierny zástup. Presne dvadsaťštyri hodín od včerajšieho príchodu. Buď si Conlaed potrpí na presnosť, alebo sa tak tešil na katastrofu, ktorú túži rozpútať, že sa nechcel zdržať ani minútu. A možno je to čisto iba náhoda...

,,Aillard! Tak kto sa teda pripravil na výlet?" vyhlásil Conlaed a rozpažil ruky. Na jeho tvári sa rozťahoval zlomyseľný úsmev a Aillard, rovnako ako včera, si ponechával vážnu tvár. Keď stál už pod trónom a Aillard mu ešte vždy neodpovedal, zvesil ruky a úškrn nahradil znudený, otrávený výraz: ,,Vážne to chcete takto, veličenstvo?"

,,Len sa neteš. Zistil som to..." odvetil mu Aillard a Conlaedovi zaiskrilo v očiach. Akoby ho trápenie jednej osoby a skrz ňu trápenie iných, vzrušovalo a tešilo viac ako demolácia celej krajiny. Aillard si vzdychol a v trónnej sieni nastalo ticho. Dával si načas... Akoby ešte vždy váhal. Len dúfam, že to nie. Vie, čo musí urobiť a uvedomujem si, že sa mu to zjavne vôbec nepáči, ale... Má svoju povinnosť. Je na jeho ramenách od chvíle, čo mu nasadili korunu. Len dúfam, že sa nesnaží prísť na nejakú únikovú cestu, čo by však bola poriadna hlúposť. Edan spomenul, že sa Conlaed dokáže dostať férom do hlavy... neviem, ako doslovne tomu rozumieť a Horatia som sa nespýtala. Ale spomínam si aj na to, že králi Tenebrisu mávajú unikátnu moc, aká sa nikdy neobjavila a už ani neobjaví. Možno je to tým, alebo aspoň časťou toho, čo dokáže Conlaed. A možno Edan narážal iba na jeho predvídavosť. Nech je to akokoľvek, Conlaed môže Aillardovu lož vycítiť a tým to všetko skončí katastrofou. Ale Aillard si musí byť toho vedomí, takže má dosť rozumu na to, aby sa o nič nepokúšal. Aspoň dúfam... Zúfalí ľudia, robia zúfalé veci. A zúfalí férovia na tom inak nebudú...

Keď ticho trvalo pridlho, Conlaed nadvihol obočie a z jeho pohľadu bolo jasné, že ak nedostane po čo, alebo skôr koho, prišiel, naplní svoju hrozbu. Otočila som hlavu k Aillardovi a prosila ho, aby prehovoril, ale on mlčal a videla som, že každý sval na jeho tvári sa napína a vzápätí uvoľňuje. Conlaed sa len uškrnul, otočil sa mu chrbtom a chystal sa na odchod, keď som zaťala zuby a bez toho, aby som sa naozaj zamyslela nad tým, čo robím, som jednoducho vystúpila do popredie a zvolala: ,,Po mňa ste prišli!"

Conlaed zastavil a zvrtol sa. Nasucho som prehltla a chystala sa hovoriť ďalej, ale Aillard ma prerušil: ,,Počkaj..."

Otočila som sa k nemu a pokrútila hlavou: ,,Inak to nejde. Čo to nechápeš? Len to, že s ním pôjdem, odvráti skazu, čo na toto impérium práve privolávaš... Vyčítal by si si to do konca života...!"