V tieňoch súcitu

87. Kapitola

Conlaed

,,Tak, máš niečo?" zaznel môj hlas s miernou ozvenou, keď som vošiel do jedálne. Pohľadom som na okamih zastal na mieste, kde vždy zvykla sedávať... Nikto nemal dovolené si na to miesto sadnúť. Bolo to detinské, ale... to miesto bolo jednoducho jej a ja nemám v pláne dovoliť niekomu inému, aby si ho privlastňoval.

Hanniel sa skláňal nad stolom pri svojom kresle, naproti tomu, ktoré jej patrí. Nyx prial miesto ,,vedľa nej" a Rio vedľa Hanniela. Aj teraz stál vedľa môjho priateľa a díval sa na mňa očami, ktoré mu naozaj patrili. Ilúziu Nyx vztýčil iba vtedy, keď sme my štyria neboli sami.

Nepovedali mi to... ale viem, že Rio sa už včera večer vydal do žalára. Nepýtal som sa, ale vzhľadom na jeho výraz, ktorý mal ráno na tvári, by som povedal, že stretnutie s Charis nedopadlo podľa jeho predstáv.

Čo sa týka vojaka, ktorého sem preniesol Nyx... zatiaľ sa oňho nikto nezaujímal. Nateraz sme ho nechali, aby sa trošku podusil a čoskoro si to k nemu osobne namierim.

Nyx teraz stál pri okne a díval sa na oblohu. Hviezdy v túto hodinu vidno nebolo, ale slabý obrazec mesiaca sa nad nami črtal a práve na ten sa Nyx díval priam zamilovane. Chvíľu som ho pozoroval, než sa Hanniel vystrel a odpovedal mi: ,,Zatiaľ viem len to, že si hovoria Spravodliví. Neviem koľko ich je, ani kde presne sa skrývajú, akurát, že je to niekde v meste. A určite ťa nepoteší, že si získavajú sympatie... Napichoval si férov na veže príliš dlho."

,,Budem sa tváriť, že si tú poslednú vetu vôbec nepovedal. Teraz... Verím tomu, že Charis má nulový kontakt s tými... Spravodlivými? Dobre som počul?" prižmúril som oči a Hanniel len dvakrát prikývol. Spokojne som sa pousmial a zamyslene našpúlil pery: ,,Musia sa nejak prezentovať. A keď sa prezentujú, musia nám vyjsť na oči. Kde najčastejšie operujú?"

,,Neviem, či sa to dá nazvať operáciami. Zväčša sa jedná o správy, ktoré sú roznesené tak potichu, že by som povedal, že si ich šepkajú do ucha. Občas partia chlapcov, nie starších ako stodvadsať, hádže na múry skazené jedlo. Na prvý pohľad by sa dalo povedať, že sa nič vážne nedeje..."

,,A na druhý?" zamrmlal Nyx od okna zvláštne zachrípnutým hlasom.

Hanniel medzi nami prebehol pohľadom, ale pokračoval: ,,A na druhý... každý v meste by ťa najradšej videl bez hlavy. Kráľ tyran, ktorému nezáleží ani na vlastnom ľude. Charis ťa vykreslila aj horšie, keď bola vonku a bez pochýb to celé začala, ale... V podstate všetkých presvedčila, že nie si ich kráľ. Že veď ani nie si úplne z Tenebrisu, si nemanželské dieťa a korunu si si sám nasadil na hlavu ešte ako malý chlapec. Ľud v Tenebrise si váži krv... Ten obraz by ich minimálne utíšil a prinútil sa zamyslieť nad správnosťou ich konania. Aspoň by sme mali čas im ukázať, že čo robíš, je pre Tenebris."

,,Ale oni tomu nebudú veriť," zamrmlal som a obrátil sa k Nyxovi, ktorý stále hypnotizoval mesiac. Vzdychol som si a pokrútil hlavou: ,,Nemáme jediný dôkaz, že ten obraz bol namaľovaný dávno predtým, ako som sa stal kráľom. Nepresvedčí ich..."

,,A čo by podľa teba mohlo?" Rio zvraštil obočie a zodvihol ku mne zrak od spisov, ktoré si stále prezeral.

Namiesto mňa odpovedal Nyx: ,,Je málo spôsobov, ako dokázať, že má niekto krv kráľov. A ťažko povedať, ktorý by ich presvedčil."

,,Aspoň máme istotu my. Vieme, že ti koruna patrí... ostáva už len to dokázať ostatným," prikývol Hanniel a pohľadom zablúdil k spisom na stole. Nieže by v nich bolo niečo, čo by nám mohlo pomôcť. Kedysi by som rebelantov vyhľadal a zabil jedného po druhom. Ale či ma nenávidí celé mesto, alebo nie... taký už nie som. Mám čo napravovať a mám dôvod sa snažiť. Mám niekoho, komu to dlžím. Nevzdala to so mnou, hoci ma videla preliať krv... stisla mi plece a povedala: ,,Nie je to v poriadku. Ale bude, keď si priznáš, že je to chyba a pokúsiš sa s tým niečo robiť." Priznal som si to. Pred ňou... a ona sa len usmiala a pohľadom ma ubezpečila, že ak ma aj svet odsúdi, ona to neurobí. A práve ona by teraz vedela, čo treba robiť. Vedela by, ako sa z toho vymotať bez násilností. Ale bola preč. Veľmi ďaleko... a hoci som akousi niťou, ktorá sa načahovala do diaľky, cítil, že je v poriadku, nič to nemenilo na tom, ako veľmi som sa o ňu bál. A nepomáhal ani pocit, že je až príliš ďaleko... cítil som ju, ale na druhej strane bolo nepríjemné ticho. Ani závan myšlienky...