V tieňoch súcitu

110. Kapitola

Zase to trvalo dlho, ale tak... je vonku. Rutín sa týmto k záveru a popravde, trochu sa bojím. Môžem len dúfať, že to nepokašlem... Prosím vás o zrnko zhovievavosti - je to prvý koniec príbehu, ktorý sa chystám napísať. Je to ťažšie, než som čakala a už vôbec som si nemyslela, že toto bude práve príbeh, ku ktorému ako prvému napíšem záverečnú bodku. Ale niekde som počula, že za úspech sa dá považovať už len to, že človek ,,knihu" dopíše... takže istá časť mňa je hrdá.
Prajem pekné čítanie.

Nyx

Pred tisíckami rokov bol jeden kráľ. Rozhodol sa chopiť zeme, ktorá mu nikdy nemohla patriť. Nevzišiel z nej... Bol parazitom, ktorý sa pokúšal sať krv a následne sa ňou dusil. Pretože krv je tekutinou života a stála proti podstate jeho existencie.

Bol jeden kráľ a predstieral, že môže poraziť večnosť.

Bol kráľ, ktorému bolo súdené stvoriť dielo, ktoré ho napokon zničí. Dielo zvané smrť, hoci bolo plné života. Jeho cieľ bol dosiahnutý - stvorenie vzaté z prázdnoty, ale so srdcom zo živice.

Sauron vzdal každý pokus o útok. V podstate sme už len stáli, každý na opačnej strane chodby, a čakali na impulz, ktorý by nám naznačil, čo robiť ďalej. Nebola som si istá, nakoľko si môžem dovoliť naňho zatlačiť, dožadujúc sa odpovede. Akokoľvek sa mi to nepáčilo, len Sauron a Luxiana mi mohli pomôcť rozlúštiť rébus, ktorý soška v mojom vrecku predstavovala. Pravdepodobne ešte Bayu... ale on je ten posledný, z koho by som tú informáciu dostala. Luxiana mala teraz iné problémy. Možno by ani nebola schopná vnímať moje otázky... Mohla som sa spýtať len Saurona. Ale ak mi má odpovedať, musím na to ísť opatrne. A prinútiť ho hovoriť. Impulz, ktorý touto situáciou pohne, budem musieť podnietiť sama.

,,Sauron?" vysloviť jeho meno s takou opatrnosťou bolo neprirodzené, ale ostrosť mu jazyk nerozviaže. Môj tón musel prekvapiť aj féra predo mnou, keďže ku mne prudko zodvihol hlavu a neisto nadvihol obočie. ,,Môžeš... mi to vysvetliť?"

Najprv si ma zmätený premeral, ale než prehovoril, opäť si nasadil pohŕdavý výraz. ,,Teraz chceš viesť priateľský rozhovor?"

Nemala som v pláne sa na nič hrať, hoci som svoj hlas držala v tichých vodách a bránila sa akémukoľvek náznaku útočnej vlny. ,,Medzi nami nič priateľské nie je. Chcem to iba pochopiť."

,,Ha! Jasné..."

,,Čo?"

Sauron pokrútil hlavou a očami sa zameral na niečo, čo som vidieť nemohla. Na prízrak niečoho, čo existuje len v jeho hlave. ,,Prečo by ťa teraz malo zaujímať... čokoľvek, čo ma k tomu viedlo?"

,,Keby som ja prišla k tebe domov s úmyslom zrovnať ho so zemou, tiež by si sa pýtal."

,,Tak teraz to tu už nazývaš domovom?" vyprskol.

V tej chvíli som naozaj mala chuť vtlačiť ho do steny a nechať trčať iba tvár, ale zaťala som päste a prinútila sa zostať nehybná. ,,Nesnaž sa ma vyprovokovať, Sauron. Jednoducho mi odpovedz."

Zostal na mňa pozerať ako na medveďa, s ktorým zdieľa nepísanú dohodu s nadpisom 'kto z koho'. Akoby mal ten medveď v popise práce rozbehnúť sa po ňom a konečne ho roztrhať, ale on sa namiesto toho obráti k malinovému kru a začne so svojou korisťou konverzovať, predstierajúc, že sa ho predtým už desaťkrát nepokúsil zožrať. Je pravda, že asi by som Sauronovu hlavu, kotúľajúcu sa po podlahe, pred malinami uprednostnila, ale v tej hlave sú informácie, ktoré z mŕtvej mysle nedostanem. Teda... mohla by som, ale pochybujem, že by bol mŕtvy Sauron ústretovejší od toho živého.