V tieňoch súcitu

65. Kapitola

Zvrtli sme sa v rovnakej chvíli, ako sa vychrtlá ruka natiahla k mreži. Conlaed vyvalil oči a ukázal tým smerom prstom: ,,Keď sme šli dole, povedal si mi, že tu nikto neprežil..."

,,Myslel som si to," odvrkol Edan a neisto urobil krok k cele.

Osoba, ktorá sa naťahovala k mreži, bola na nerozpoznanie od mŕtvoly. Od kostier v ostatných celách ju odlišovalo len to, že kosti obalovala zvrásnená koža tak tesne, až sa zdalo, že pod ňou nie sú žiadne svaly. Svetlé vlasy s jemným nádychom hnedej boli pridlhé a keby mala postava dosť sily vstať, pravdepodobne by siahali až po členky. Oči sa strácali v jamkách, zakalené a blúdiace, akoby sa nás osoba snažila nájsť, ale nevidela nič, len metúce obrysy. Nasucho som prehltla a pristúpila bližšie. Neznáme stvorenie, u ktorého som si aj napriek dlhým vlasom nebola istá, či ide o muža a či ženu, sebou trhlo a zachrípnuto zjojklo. Bolo mi jasné, že z jeho hrdla nevyšiel hlások už veľmi dlho. A možno si hlas dávno vykričalo.

,,Nemusíš sa báť," šepla som jemne a kľakla si pred celu. Slabá a kostnatá ruka sa konečne špičkou prsta dotkla mreží. Zvraštila som obočie a prezerala si bledú kožu, ktorá už chytala sivý odtieň. Boli na nej početné jazvy. Akoby neznámu osobu rezali, pálili a sťahovali z kože toľkokrát, že sa len ťažko hľadalo miesto, kde by jej pokožka nebola znetvorená. Smutne som privrela oči nad bolesťou, ktorú musela zažiť: ,,Ako dlho tu si?"

Chrapľavý hlas po chvíli odpovedal len: ,,Dlho..."

,,Ako je možné, že ešte žiješ?" prehovoril Conlaed o niečo ráznejším hlasom, čo vyvolalo ďalšie mierne trhnutie.

Namiesto osoby v cele som odpovedala ja: ,,Rovnakým spôsobom, ako prežila to, čo jej robili. Mágiou."

Pri tom slove sa osoba striasla: ,,Tomu, čo ňou nazývali. Tá vec... to nebola mágia. Tá vec im nenáležala. Im nie..."

V neznámom stvorení som začala spoznávať ženu. Bol to len jemný rozdiel... ale keď sa prinútila hovoriť hlasnejšie, dalo sa to odlíšiť. Podľa Aillarda odtiaľto férovia odišli už dávno. Ako dlho tu musela byť... a to ju ešte predtým stihli zmrzačiť.

Mávla som rukou a mreže sa rozostúpili. Žena sa stiahla, ale keď som k nej natiahla ruku, len na mňa civela. Usmiala som sa, hoci som si nebola istá, či to jej neprítomné oči vidia: ,,Neboj sa. Dostanem ťa odtiaľto."

Bezmenná váhala, ale napokon ku mne opatrne natiahla ruku, akoby som sa mala rozplynúť pod jej prstami. Keď sa ma dotkla, zalapala po dychu. Nasucho prehltla a zodvihla ku mne prázdny pohľad: ,,Sú to storočia... Možno tisícročia. Už celé veky..."

,,Ale nie večnosť," myklo mi kútikom a pomohla som roztrasenej férke vstať.

Zaprela sa rukou o moje rameno a palcom druhej mi pohladila líce: ,,Chúďa, keby si len tušila..."

,,Ale čo?" zamračila som sa s naklonenou hlavou.

Žena sa len usmiala, pozrela akoby do ničoty a šepla: ,,Ponáhľaj sa, vlčie mláďa. Hybrid nemá s potomkom zázračných kopýt dobrý úmysel. Zrádza každý deň, ale sám ten prečin neznesie..."

Nechápavo som na ňu hľadela, keď mi Conlaed položil ruku na rameno: ,,Mali by sme ísť hore..."

Prikývla som a prehodila si ruku stále neznámej osoby cez ramená. Spravila som však tri kroky, keď ju Conlaed zodvihol do vzduchu a v rukách niesol po schodoch. Žena sa dotkla aj jeho tváre a šepla: ,,Ach, veličenstvo. Ani nevieš, ako veľmi jej je podobná. A koľko toho máte spoločného..."

,,O čom stále rozpráva?" zamračil sa Edan, kráčajúci vedľa mňa.

Conlaed len mykol plecami: ,,Blúzni."

,,Nie som blázon, veličenstvo, a ty to vieš. Viem, čo ti dnešok pripomína... viem, že na ňu často myslíš. Na morského hada... na posla smrti..." naliehala žena a Conlaed zastal.

Chvíľu mlčky pozeral pred seba, akoby tam niekoho videl... ale vzápätí pozrel do blúdiacich očí: ,,Zmĺkni. Nemáš ani poňatia... o ničom."

Bezmenná mala pri jeho tóne dosť rozumu a asi aj strachu, aby už neprehovorila.

Keď sme vyšli hore, ženine oči nereagovali. Vôbec nevnímala svetlo, hoci bola celé veky v tme. Spomenula som si, že nezaregistrovala ani Edanovu pochodeň. Pohla sa, až keď začula naše slová. Moje podozrenie... bola to pravda. Nevidela nič, možno ak rozmazané siluety skutočných tvarov. Oslepla. Bála som sa spýtať, či za tým bolo dlhoveké mučenie, ktorého stopy jej pokrývajú telo.

,,Kto to je?" boli prvé slová, ktorými nás Nyx uvítal späť na povrchu. Znel trochu zvláštne, ale veľkú pozornosť som tomu nevenovala.

,,Netušíme," zamrmlal stále podráždený Conlaed a položil s prekvapivým citom bezmennú na kameň. Tá sa pomrvila, ale ostala sedieť na mieste, s očami upretými do neznáma.

Kľakla som si k nej a pre istotu jej rukou zamávala pred očami. Zažmurkala a zvraštila obočie: ,,Čo to robíš? To nebol vietor..."

,,Ty naozaj nič nevidíš," šepla som a stisla pery.

Bezmenná upriamila svoj pohľad až desivo presne do mojich očí a naklonila hlavu: ,,Tak to chodí, keď ti ich vyrvú a opäť natlačia do hlavy... akoby to boli iba sklenené guľôčky."

Nechcela som si to ani predstavovať. Bola férka, takže niektoré spojenia sa opäť zviazali. Mohla očami hýbať... ale vidieť už nikdy nebude. Možno ak by sa s tým pokúsil niečo spraviť Horatio... Postavila som sa a pozrela na Nyxa: ,,Bola v jednej z ciel."

,,Zvláštne, že sme si ju nevšimli," zvraštil obočie a premeral si férku krčiacu sa na kameni. Prikročil k nej a premeral si ju: ,,Ako sa voláš?"

,,Ja nemám meno..." odvetila s hlasom akoby zaobaleným v hmle. Nyx šiel ešte niečo povedať, keď bezmenná otočila hlavu niekam do tmy: ,,Ja nemám meno... ale tá, ktorej meno sa nevyslovuje, sa blíži. Hľadá vás. A snaží sa ju dostihnúť..."

,,Koho?" zamračil sa Priamos a pristúpil o krok bližšie.

Bezmenná sa pozrela jeho smerom a šepla: ,,Tú, čo uteká za pomstou. Skazenú pomstychtivosťou."

A v tom momente sa ozvalo prasknutie a Sauron sa postavil na nohy.

Nikto z nás nestihol nič urobiť, keď vyšiel mimo kruh, kričiac na ostatných. Roztrhol tie putá... kameň sa pod jeho silou rozpadol. Vyviedlo ma to z miery viac, ako by som čakala, hoci ma Horatio varoval, že Sauron patrí k najmocnejším... Horatio!