Vyvolená

3.kapitola

Po škole som išla ako obyčajne na zastávku. Školský autobus nás berie len do školy a domov musím chodiť mestskou dopravou, ktorá stojí len na hlavnej ceste a keď sa chcem dostať až k môjmu domu, musím ešte kilometer odkráčať pešo. Ja to využívam na cvičenie. Udržujem si ta kondičku.

Autobus prišiel o desať minút. Na môj údiv bol autobus skoro prázdny.

Nastúpila som a sadla si do poslednej dvojice sedačiek. Na druhej zastávke som uvidela nastupovať Caspara. Išiel na ten istý autobus ako ja.

Chcela som sa skryť, aby ma nezbadal, no on už mieril ku mne. Sadol si a predstavil sa: „Volám sa Caspar Justics a myslím že sme sa dnes už videli,"

„Ja som Hope," neznášam svoje meno: „Hope Blueová." dokončila som.

„Kam cestuješ?" tajnostkársky sa usmial.

„Myslíš že som taká naivka, že hneď ti skočím na tvoj dokonalý úsmev,plus ešte ti aj nadiktujem kde bývam ? Tak to si sa vo mne zmýlil,"ale on bol taký dokonalý, že by som mu bez problémov povedala osebe všetko.

Usmial sa na mňa: „To je škoda, že mi to nepovieš, lebo ja sa sťahujem na Blueovu usadlosť, keby si mala o mňa nejaký záujem."

„Počkať,ty budeš bývať na Blueovej usadlosti ?" prekvapená som klesla,a hľadela mu priamo do očí, až kým neodvrátil zrak.

„Už tam bývam a práve idem domov, ak si si nestihla všimnúť, a myslím že máme spoločnú cestu," znovu sa šibalsky usmial.

„A ktorý dom ?" vyzvedala som.

„Myslím,že predtým tam bývala nejaká pani Carterová." oznámil mi sebaisto.

„Takže budeš bývať oproti nám ?"

„Áno,ale rozdeľuje nás to štyridsať metrové pole medzi našimi domami, chvalabohu," podpichol ma „lebo ako vidím, nie je s tebou žiadna sranda."

Ignorovala som jeho poznámky na mňa: „A čo sa stalo s pani Carterovou?"

„Nič.Povedala, že sa tam veľmi dobre býva a odišla. A dala nám niečo zadarmo." pošepkal.

Spýtavo som zdvihla obočie, akoby som povedala: „A čo to je ?" Aj keď som otázku nepovedala nahlas, môj výraz tváre mu prezradil, že sa pýtam a on sa šibalsky usmial: „Pekné susedky," 5 Ostala som celá červená a vedela som, že to myslel vážne: „Vystupujeme,"

hnala som sa k dverám autobusu. Tiež sa postavil a vystúpil.

O 5 MINÚT

Hnala som sa čo najrýchlejšie domov a v prvom rade preč od Caspara, no on a jeho dokonalé svaly ma vždy dobehli.

„Prečo ma nenecháš na pokoji?" vyštekla som šokovaná situáciou: „To budeš každý deň so mnou chodiť domov a do školy ?"

„Nie,mám motorku, ale je pokazená." trpezlivo odpovedal.

„Tak ju skoro oprav." želala som mu.

„Je to mojím rozkazom!" uistil ma.

„Nemám na teba náladu a to nie ešte aj keď je piatok. Idem cez pole."dodala som odhodlane.

„Ale keď ťa naberie jeleň na parohy, pamätaj si, že som ťa vopred varoval."

„Fajn..."a odišla som.

Ešte päť minút po odchode som cítila jeho oči na mojom chrbte.

„Čudné,že keď pri ňom stojím, moje brucho vibruje." rozmýšľala som nahlas. Je pekný, svalnatý, tajomný, nafúkaný pýchou a odlišný... Rozčúlene som si myslela, ale to že bol pekný, madoslova znervózňovalo.