Vyvolená

46.kapitola

„Je to celé moja vina." podala som Chloe biely uterák, aby ho namočila do vody. Boli sme v kúpeľni, aby sme potom mohli ošetriť Casparove krvavé rany.

„Nemôžeš si to tak brať Hope, nie je to len tvoja vina." žmýkala uterák.

„Vieš prečo Caspar prizabil Petra ? Pretože ja, som bola tá, ktorá mu povedala, čo mi Peter narozprával. Keby som držala jazyk za zubami, nič z toho by sa nestalo. Lenže to som celá ja. Okamžite si pustiť hubu na špacír." sadla som si s prekríženými rukami na záchodovú dosku.

„Prestaň sa obviňovať a poď mi pomôcť." zobrala uterák a odišla za Casparom. Ten sedel na stoličke, ktorú predtým sám skopol,lakťami podopretý o kolená s hlavou v dlaniach. Panebože. Jeho hánky boli celé od krvi, ktorá mu stekala úzkym potôčikom dole rukou až sa strácala v tmavej škvrne na čiernych džínsoch. Andy stál pri okne a upieral na Caspara zamyslený pohľad. Chloe mi podala uterák: „Tu máš, nemienim si s ním špiniť ruky. A aspoň sa takto zbavíš pocitu viny." zasmiala sa.

„Si neuveriteľná." pokrútila som hlavou.

„Prepáč,robila som si žarty. Pokojne to urobím, už som zvyknutá." kývla hlavou smerom k Andymu. Stál ako socha, nás si nevšímal.

„Ale to s tým pocitom viny som myslela vážne, ja môžem zato, že ho zbil. Nemala som...ale nič." zobrala som uterák z Chloeiných rúk a postavila sa pred Caspara.

„Dobre,tak my tu už nie sme potrební." ťahala Andyho za ruku.

„Mne to nevadí, môžete zostať, ak chcete." navrhla som im.

„Nie,to nebude treba, ideme skontrolovať situáciu, aby sa tam niekto zase nepobil. A mám na pláne ešte si zatancovať." žmurkla na mňa.

„Och,jasné. Tak len choďte a dobre sa zabavte." usmiala som sa na nich. Aspoň niekto si užije túto oslavu, keď to nemôžem byť ja. 

„Caspar,počkáme na teba, odvezieme ťa domov." prehovoril Andy.

„To nebude treba, pôjdem k otcovi. Odíďte kedy chcete. Viem sa o seba postarať, nie som malé decko." oboril sa.

„Dobre."vyšiel na chodbu Andy.

„Tak ahojte." pozdravila Chloe a už ich nebolo. Otočila som sa ku Casparovi. Chvíľu som čakala, potom som sa k nemu sklonila a začala mu utierať tečúci potôčik krvi na rukách. Pod dotykom studeného uteráku ním myklo. Keď mal predlaktie čisté, posunula som sa k jeho hánkam. Chytila som mu ruku a pritiahla ju bližšie k sebe. Zdvihol pohľad, ale nenadviazal očný kontakt.

„Nie je to tvoja vina." zmäkol mu výraz v tvári.

„Nemala som ti hovoriť, čo povedal." venovala som sa utieraniu tretej hánky.

„Nie,nemal to hovoriť on. On si zato môže, vyprovokoval ma. Ty si mi len povedala, čo sa stalo." šúchal si voľnou rukou krk.

„Áno,ale..." nevedela som pokračovať. Mal pravdu, no nemohla som zo seba vypustiť pocit viny za tú bitku, ktorá sa medzi nimi strhla.

„On sám si môže za to, že skončil s pomliaždenou lebkou. Tam dole,povedal mi, že ti mám odkázať, že... to je jedno." vracal sa mu hnev do tváre.

„Čo mi máš odkázať ? Povedz mi to, musím to vedieť. Prosím." hlesla som.

„Je to blbosť, zabudni na to, nemal som s tým ani začínať." takmer som videla, ako mu hnev kypí spod pokrievky a každú chvíľu vybuchne. Nechcela som ho naštvať. Len som sa pýtala.

„Tak dobre, ak to nie je dôležité, nechcem to vedieť. Ale ak je to niečo vážne, a ty si mi to odmietol povedať,  hneď ako sa to dozviem, je po tebe." zobrala som mu druhú ruku, aby som ju mohla ošetriť.