Vyvolená

35.kapitola

„Dobré ráno." podal mi Peter šálku teplého mlieka, hneď ako som prišla do kuchyne. Opieral sa o kuchynskú linku a usmieval sa. Pri pohľade naňho, ako tam stojí, dokonale upravený, bez jedinej chybičky a s hnedými vyčesanými vlasmi ma zahrialo pri srdci.Ihneď sa mi nálada zmenila z ospalej a smutnej na aspoň trochu veselú.

„Dobré."usmievala som sa naňho, kým mi podával šálku. Rýchlo ma pobozkal a vysvetlil mi, že k nám prišiel približne pred polhodinou.

„A čo toto ?" zišiel dole po schodoch Rob v čiernej košeli,tmavých nohaviciach a čiernej koženej bunde.

„No vidíš, to je už lepšie." ohodnotil Peter Robove oblečenie. Čo sme na módnej prehliadke ? Alebo pozval Rob Laru na rande, a nevie,čo si má obliecť ? Peter si všimol môj zmetený výraz, a znovu mi musel vysvetliť, čo sa deje.

„Radím Robovi, ako sa má obliecť na...," zaváhal, „pohreb."Panebože, pohreb. A už dnes. Ako som mohla zabudnúť ? Bola som natoľko zaneprázdnená, že za tie tri dni som na to úplne zabudla? Nie, nie, stále som myslela na Caspara, a na všetko, čo sa s ním spájalo, ani sa sama sebe nečudujem, že mi to vypadlo. Ach, aká som nezodpovedná, a zlá dcéra, ktorá zabudne aj na pohreb vlastnej mamy. Nemala som čas uvedomiť si, že je to tak skoro. Pri týchto myšlienkach som sa znovu roztriasla a rozplakala sa. Kým ma Peter upokojil, a ubezpečil, že sa stáva, že občas na niečo také dôležité zabudne hocikto, Adrián prichystal raňajky.Samozrejme, Adriánové veľkolepé raňajky, ako ich sám nazval, sa skladali z rožkov s maslom a džemom. Adrián išiel zavolať otca,aby sa prišiel aj on s nimi spoločne naraňajkovať, pretože včera ho počul prísť domov, no Adrián sa vrátil do jedálne sám.

„Nieje tam." oznámil, a sadol si opäť na svoje miesto. Takže musel odísť ešte skôr, ako sme sa všetci zobudili. Ani som sa nepýtala kde je, nezaujímalo ma to. Myslím, že na takéto situácie som si už aj pomaly zvykla. Otec nie je doma ani ráno, ani večer, možno niekedy ani v noci. A keď sa už raz na chvíľu zastaví, skončí sa to vždy hádkou, a odchodom jedného z nás, väčšinou otca.Nezaujíma ma, kam chodí, s kým, a neprekvapilo by ma ani to, keby si už za mamu stihol nájsť náhradu. Viem, že raz, keď som mala asi päť či šesť rokov, otec ju podviedol, no mama bola taká dobrá, že mu odpustila a viac sa to už neopakovalo, no či to splnil, mama nikdy nemohla zistiť. Mohla mu iba veriť, čo muselo byť pre ňu veľmi ťažké. Som zvedavá, či príde na pohreb. Keby neprišiel, v živote by som mu to neodpustila.

„Idem sa obliecť, veď pohreb začína o desiatej, a vy čakáte už len na mňa, nie je tak ?" dojedla som rožok a pobrala sa preč. Po ceste z jedálne som začula Amandu, ako hovorí: „Áno, sestrička,o pol hodinu vyrážame," a potom ešte: „Je mi jej trochu ľúto.Chúďa, má toho toľko, že zabudla na pohreb vlastnej matky." a vtedy som už vedela, že to hovorí s potláčaným úškrnom.

Obliekla som si čierne šaty s áčkovým strihom, a čierne topánky na asi desať centimetrovom podpätku, čo bolo pre mňa veľmi veľa.Nechala som si náhrdelník s pierkom, ktorý som dostala od mamy,nasadila si náušnice v tvare malých strieborných guličiek. Ešte predtým, ako som sa obliekla som si zvýraznila oči čiernou linkou a špirálou, čo moje už dosť veľké oči ešte viac zväčšilo a pery som si namaľovala tmavým bordovým rúžom s matným efektom. Vlasy som si nechala voľne rozpustené, moje vlastné vlny mi postupne padali na chrbát v tvare V.

„Ideš s nami aj ty Peter alebo pôjdeš s Hope na tvojom aute ?" počula som Adriána, ako som opatrne v desať centimetrových opätkoch schádzala po schodoch.

„Idem na svojom aute, ak chce, môže ísť s nami aj Hope, idem totiž ešte pre mamu a Nicka." upravoval si Peter kravatu.

„Pôjdem s Robom a Adriánom, ak ti to nevadí." zahryzla som si do spodnej pery.

„Nie,nevadí. Je to okej, sčasti to chápem, sčasti mi je smutno, že nepôjdeš so mnou." podišiel ku mne a objal ma okolo pásu.

„Nemusí ti to byť ľúto, Hope pôjde tak či tak so mnou," objavil sa v kuchyni otec a kým som stihla protestovať na jeho návrh, alebo čo to vlastne bolo, rýchlo dodal, „musíme sa porozprávať."Super, takže teraz ma čaká ešte aj rozhovor s otcom. Toto je koniec, to sa zase skončí hádkou. A o čom chce vlastne hovoriť ?To sa dozviem čoskoro.

„Tak o čom chceš so mnou hovoriť ?" začala som, keď sme vyrazili, a otec nič nehovoril. Bolo ešte horšie mlčať s ním v jednom aute,ako sa hádať, k čomu určite dôjde.

„Prepáč,čo som povedal." kamenný pohľad upieral na cestu pred sebou.

„To je všetko ? Čakala som od tohto rozhovoru viac. Myslela som, že budú lietať facky, ako to máš vo zvyku." podpichla som ho.Viem, nemala by som, ale neodpustila som si pripomenúť mu udalosti,ktoré sa medzi nami odohrali. Rozhodla som sa mu trochu osviežiť pamäť. No a čo.

„Vidíš,preto sa nikam nepohneme, pretože si tvrdohlavá, a nevieš odpúšťať."

„Určite nie, nepoznáš ma, a mýliš sa. Nepohneme sa ďalej k lepšiemu,pretože to ty, ma stále obviňuješ z toho, za čo nemôžem, a čo nie je pravda. Viem odpúšťať, ale iba tím, ktorí, si to zaslúžia. Chápeš ? Ty si to nezaslúžiš. Dala som ti už raz šancu, a zase si to pokašlal." pozerala som z okna idúceho auta.

„Jasné,samozrejme. Ale hlavné je, že Casparovi si už odpustila najmenej stokrát !" zahrmel.

„Nemôžem uveriť, že ho sem teraz pletieš. To je to, o čom, alebo skôr okom, si chcel hovoriť však ?" keď neodpovedal, pokračovala som,„aha, samozrejme. Tvoje ospravedlnenie bola len zámienka,provokácia, aby si sa dostal k tejto téme. Ako som mohla byť taká hlúpa ?" sarkasticky som sa zasmiala nad celou tou situáciou a otcovou prefíkanosťou.

„Hope,Amanda mi hovorila, že bol u nás Casp..."

„Áno,viem kto." prerušila som ho.

„A povedala mi, že ju trápi, že k nemu niečo cítiš, ale musíš sa s tým zmieriť, pretože on chce ju. A ty máš predsa Petra. Amanda sa bojí, že ti nejako ubližuje tým, že s ním chodí, a že na nejaký čas by pre teba bolo dobré, keby si ho nestretávala. Žeby si šla na malý výlet k tete Doriss a strýkovi Khayovi. Aspoň na mesiac, kým sa nezačne škola." dokončil.

„Hmm,takže toto je jej plán ? Odstrániť ma, poslať ma k tete a strýkovi do Írska ? Tak to nehrozí. Môžeš odkázať Amande, že ak sa bojí, že mi ubližuje, nech si ide, nech odíde ona. Pre mňa za mňa aj s Casparom. Len mi vysvetli jedno, prečo sa tak bojí, že stretávam Caspara ? Určite to nie je pre môj duševný stav, nikdy sa totiž o nikoho nezaujímala, a už vôbec nie o mňa. Je to preto, že si nie je istá, či môže veriť Casparovi. Myslí si,že ma môže chcieť, ale to nie je pravda, no nechám ju v tom. Ja sa nebojím, naopak, ona je tá, ktorá sa bojí. " auto zastavilo,čo som využila a rýchlo som vystúpila.