Vyvolená

90.kapitola

Zobudila som sa skoro ráno. Rozpamätala som sa, čo sa včera stalo. Vlastne, čo sa nestalo. Zodvihla som mobil a pozrela na obrazovku. Tri zmeškané hovory od Caspara. Odľahlo mi, že je v poriadku. Vytočila som teda jeho číslo a čakala, kým zodvihne. Zrazu na druhom konci čosi zapraskalo. Ten zvuk som poznala. Bol to zvuk, ktorý sa ozve, ak niekto zdvihne hovor. Nečakala som ani sekundu a začala sa mu ospravedlňovať, že som mu včera o piatej nezavolala. Rozprávala som mu, ako veľmi som sa oňho bála. No a keď som konečne prenechala slovo jemu, nepovedal nič. Nechápavo som pozrela na obrazovku. Svietil tam oznam, že hovor bol ukončený. Nerozumela som tomu, prečo nič nepovedal ? To je až taký naštvaný ? No ale, to bol Caspar. Keď sa raz urazil, bolo veľmi ťažké ho odprosiť. Ale v tejto situácii...spravil by to ? Vedel, ako sa bojím, ako sa cítim, veď len prednedávnom som zistila, že môj otec je mafián, ktorý očividne zabil moju vlastnú mamu a jeho manželku !  Skúsila som mu zavolať znova, ibaže tentokrát to už ani nezdvihol. Rovno ma to prehodilo do odkazovky. Dočerta s ním ! Hodila som mobil na posteľ. Ako chce, ak nemá on záujem so mnou hovoriť, tak ani ja s ním. Vykráčala som z izby a  modlila sa, nech ma nik neotravuje. V kuchyni som si pripravila malé raňajky z ovocia. V pokoji som sa najedla. Odkladala som riady do umývačky. Zavrela som ju, zapla a vtedy som si to uvedomila. V dome bolo akési ticho. V pozadí umývačky iba ďaleký štekot psa. Nič viac. Pozrela som na hodiny. Bolo pol deviatej. Hmm, väčšina je už o ôsmej hore. Teda, okrem Yasmin. Tá dokáže vyspávať aj do obeda. Prešla som do obývačky, nikto tam nebol. Prešla som sa po dome. Nikde nikoho. Keď som sa odhodlala nazrieť do jednotlivých izieb, zistila som, že som v dome naozaj celkom sama. Možnože šli do mesta, alebo sa niekam najesť... Možnože každý mal na práci niečo iné. Schádzala som po schodoch, keď vtom som začula motor prichádzajúceho auta a škrípanie štrku pod jeho kolesami. Pridala som do kroku, aby som vykukla cez okno, kto to je. Možno sa už niekto z Casparových spolubývajúcich vrátil domov. A naozaj. Bol to Andy. A bol s ním ešte jeden chlap. Mal dlhý čierny kabát a šedý klobúk. Vyzeral skôr ako právnik. Ako sa blížili k domu, vietor zafúkal a mužovi sa trochu odkryl kabát. Už boli len pár krokov od domu a vtedy som to zbadala. Za opaskom mal ten neznámy muž zbraň. Vie o nej Andy ? Srdce sa mi rozbúšilo. Čo to má znamenať ? Nechcela som v tom nechať Andyho samého, čo ak mu ten muž ublíži ? Ale ak by ho chcel zabiť, už by to asi urobil... Aj tak som sa zvrtla na päte a utekala do Casparovej izby. Pre istotu som sa zamkla. Neviem, čo vo mne vzbudilo pocit nebezpečenstva, ale v tomto období som sa tomu ani nečudovala. Jednoducho ma asi vystrašil pohľad na neznámeho muža so zbraňou, ako sa približuje k domu, v ktorom som úplne sama. Pritisla som sa k dverám, či nebudem náhodou počuť niečo z ich rozhovoru. Namiesto toho som počula kroky po schodoch, ktoré sa približovali, a Andyho kričiaceho moje meno. Počkať... prečo by ma volal ? Nepoznám toho muža, ktorý s ním prišiel. Prečo teda...

"Hope !" zabúchal mi na dvere, "Otvor, prosím !" v jeho hlase bolo počuť skôr rozkaz a varovanie. Nevedela som, čo mám povedať. Mám sa ozvať ? Andy bol vždy na mojej strane, prečo sa teda teraz cítim byť ohrozená ? Prečo mám teda trochu strach ? 

"No tak, viem, že si tam !" povedal už menej náhlivo. Stále som sa však nemala k činu. 

"Ukáž, vystrelím zámku." ozval sa neznámy. Čože ? Vystrelí zámku ? Okamžite som ušla od dverí. Prečo sa mi musí Andy dobíjať do izby s tým mužom ?! Čo sa tu deje ? Rozhliadla som sa okolo. Hľadala som niečo, čím by som sa mohla ubrániť, alebo kam by som sa mohla schovať. Pod posteľ určite nie... skriňa ? Priehľadné... Šatník. Zavriem sa tam. Predtým som však podišla ku kúpelňovým dverám a zamkla som aj tie, aby si mysleli, že som tam. Potom som sa rýchlo ukryla v šatníku. Musím zavolať Casparovi ! Chcela som vytiahnuť mobil z vrecka, no vtedy mi to došlo. Môj mobil zostal na Casparovej posteli. Pritlačila som ucho k dverám, aby som počula, či sa už Andy s neznámym dostali do izby. Počula som vznetlivý rozhovor. Hádajú sa. To bola moja šanca. Rýchlo som otvorila a utekala som k posteli po mobil. Už som sa poň načahovala, keď som za sebou začula hrozný buchot. Vystrašene som sa obzrela a vo dverách som uvidela stáť Andyho naštvanú tvár a muža v čiernom klobúku so zbraňou v ruke. Dych sa mi na chvíľu zastavil. Hľadala som pomoc v Andyho očiach, ibaže namiesto toho, som tam zbadala pokrytectvo, zradu a výsmech. Celý čas klamal. Celý čas ma sledoval. A Caspar...mu veril ! Môj hnev by sa v tej chvíli nedal opísať. Lomcovali mnou rôzne emócie, ale najväčšmi strach. Prečo po mňa prišli, hádam len...

"To môj otec, však ? To on Vám nakázal...prosím nie..." vypadlo zo mňa. Odpoveď na moju otázku neprišla. Ani nemusela. Jasné, že je za tým on. Ale čo s tým má Andy ? Prosím, nech sa mýlim a je to jedno veľké nedorozumenie. Andy nemôže byť...on mi neublíži...on je predsa Casparov najlepší kamarát ! 

"Nestoj tu a ber ju !" vydal rozkaz neznámy muž Andymu a kývol zbraňou smerom ku mne. Andy ho poslúchol na slovo. Takže predsa...Myklo mnou. Nenápadne som si chcela schovať mobil do vačku, ale tak sa mi triasli ruky, že mi vypadol a Andy ho odkopol takou silou, že pri náraze do steny sa rozpadol. To ma presvedčilo, že lepšie bude neprotestovať, avšak moje ľudské inštinkty a zmätená myseľ robili presný opak. Akonáhle sa ma Andy dotkol, začala som sa metať. Ďalej si pamätám už len úder do hlavy, tupú bolesť a čiernočiernu tmu. Moja posledná myšlienka bola na Andyho presný úder do mojej hlavy. 

AHOJTE !!!

Ide do tuhého ! Som zvedavá na Vaše reakcie :D 

Ďakujem, Vaša Bibiana :-* !