Vyvolená

39.kapitola

Zabuchol za sebou dvere až som sa mykla. Buchol dlaňou o stenu vedľa dvier, až som dostala strach, že sa môže zraniť.

„Čo ti je ?" spýtala som sa trasľavým hlasom potichu.

„Ešte sa pýtaš ? Čo mi je ? Čo je tebe ? Načo si tam chodila ? A kto ti dovolil vyjsť z izby ? Ako ti napadla taká hlúposť ? Mala situ potichu sedieť a ja neviem, lepšie by bolo keby si pozerala do steny, ako si tam chodila !" kričal, nadával, a kopol do nočného stolíku tak, že z neho spadli všetky moje veci.

„A čo som mala podľa teba robiť ?" ešte som neskončila, no prerušil ma.

„To som ti už hádam povedal. Zase ma nepočúvaš ! A potom to takto dopadne." prehrabol sa vo vlasoch.

„Je normálne, že keď sa človek zobudí v cudzej izbe, dokonca v posteli, tak pôjde pohľadať niekoho, koho pozná, aby mu vysvetlil, čo sa stalo." vysvetľovala.

„Áno,ale zato sa nemusíš hneď zoznamovať s mojimi spolubývajúcimi. A hlavne so Samom, však ?" vzdychol si a sadol si na posteľ.

„Aký Sam ? Aké zoznamovanie ? Preboha, o čom to tu rozprávaš ?"postavila som sa pred neho. Odvrátil zrak a nahnevaný pohľad upieral na dvere.

„Videl som, ako po tebe ide. Balil ťa rovno tam, pred všetkými, a ty si sa naňho usmievala ako na nejakého....Akoby bol dokonalý, alebo ja neviem." vstal a podišiel k oknu.

„Čože? Určite nie, Caspar ja, ani som sa naňho nepozrela, nie to ešte usmiala, vôbec ho nepoznám. Ako si môžeš myslieť, že..."

„Prestaň s týmito rečičkami. Bol som tam. Videl som to, a nie som taký sprostý, aby som nevidel, o čo mu išlo, a ty si to necháš. Mal som chuť tú jeho prekrásnu tváričku rozkopať ! A asi to aj v najbližšej dobe urobím." vyhrážal sa.

„Nie,nie, ty nebudeš nikoho biť. Nie kvôli mne, rozumieš ? A aj keby ma balil, čo je na tom ? Ja ho nechcem, a mimochodom, ty si sa tam tiež obliapal s tou blondínkou, a nehučím tu zato na teba. A keby si chcel vedieť, nikoho z tejto bandy nepotrebujem ! Mám..." pozrela som sa Casparovi do očí, „mám Petra."

„Hmm,jasné." zasmial sa a moju poznámku o jeho obliapaní s blondínkou ignoroval. Jeho smiech bol taký zvučný a hlboký, až som sa v ňom topila. No teraz ma vytočil.

„Prestaň sa smiať, ako by to bol vtip. Myslím to vážne inak,..."

„Inak čo ? Odídeš ? Nepoznáš cestu." vysmieval sa mi. Mala som chuť začať vrieskať, plakať, zbiť ho.

„Nie,zavolám Petrovi, nech po mňa príde." začala som hľadať mobil na kope mojich vecí na zemi.

„Nevieš adresu." povedal ľahostajne.

„Chloe mi ju určite povie. Nezdá sa taká zákerná ako niektorí."zazrela som naňho cez plece. Vedel, že to myslím vážne, a že Chloe mi tú adresu dá.

„Prečo je to s tebou vždy také ťažké ?" kľakol si ku mne a pomohol mi pozbierať veci zo zeme, zdvihol nočný stolík, ktorý jeho vinou teraz ležal na zemi.

„Nieje to ťažké, to iba ty si tvrdohlavý." usmiala som sa.

„Ľúbiš ho však ?" zmenil tému a zostal vážny. Nepozrel sa na mňa,podišiel k oknu a čakal čo poviem, aj keď to už dávno vedel.

„Ak myslíš Petra, tak áno, ľúbim. A ty ?" myslela som Amandu.

„Mám ju rád." povedal bez mihnutia oka, akoby bez citov k nej. Hovoril to, akoby sa sám presviedčal, že je to tak, že ju má rád. Trochu ma to ranilo, ale musela som sa s tým zmieriť.

„Máš ju iba rád ? Alebo ju skutočne ľúbiš ?" chcela som si to ujasniť. Mať niekoho rada ešte neznamená, že toho človeka ľúbim.

„Poďme,zaveziem ťa domov." odbočil od témy, podišiel k dverám a čakal kým pôjdem za ním.

„A čo tieto veci ?" ukázala som na jeho mikinu, a tajne dúfala, že povie, aby som si ju nechala, veď ich má dosť.

„Ach, počkám ťa vonku." zavrel dvere a ja som sa šla sklamaná a zmetená prezliecť do kúpeľne.