Vyvolená

5.kapitola

V nedeľu sme išli do kostola na omšu. Naša rodina je kresťansky založená. Obliekla som si čiernu áčkovú sukňu s bielym tričkom a čiernym svetríkom. Na mamin rozkaz som si obula baleríny, ktoré neznášam. Nasadali sme do auta, keď mi prišla SMS-ka od Lary: NEPRIDESDO UPKING'S ?

Odpísala som jej: IDEME DO KOSTOLU....... ALE MOZEM PRIST NA OBED.

Napísala:TAK FAJN ALE IBA AK POZYVAS :)

Súhlasila som: ANO ZAPLATIM AJ ZA TEBA.

Keď sme dorazili do kostolu, bolo jedenásť hodín. Omša začínala o pol dvanástej. Rozhliadla som sa po kostole a zbadala som ho. Stál asi tri lavičky predo mnou a tiež sa na mňa pozeral. Kývol mi hlavou a tým dal najavo, aby som išla von. Povedala som otcovi, že mi je zle a išla som za ním. Hľadala som Caspara, no vtom ma niekto chytil za ruku a odvliekol za kostol, kde nás nikto nevidel.Bol to Caspar. Trochu sa mi uľavilo, že to nebol nejaký vrah, ale zároveň som mala nervy na Caspara, že so mnou zaobchádza, ako s handrou.

„Čo chceš ?" opýtala som sa.

„Nie,čo chceš ty ?"

Šokovaná odpoveďou som naňho zízala: „Čo ?"

„Prečo ma sleduješ ?" obvinil ma. „Včera večer, keď som sa prezliekal, som ťa uvidel, ako sa na mňa pozeráš. A zrazu si aj tu, v kostole. Aká náhoda, nemyslíš ?" povedal sarkasticky.

„ Čože? Takže ja ťa sledujem, hej ? Škoda, že o tom nič neviem. A mimochodom, ja do tohto kostolu chodím už skoro pätnásť rokov. Aty si zrazu prídeš na našu usadlosť a rozťahuješ sa tu ?!"povedala som naštvane.

„Takže vaša usadlosť, áno ?" zasmial sa, mysliac si, že žartujem.

„Áno,naša. Prečo si myslíš, že sa volá Blueova usadlosť ? Ja som Blueová, môj otec je Blue a je starosta a zakladateľ Blueove jusadlosti !" vrieskala som.

„Hovor potichšie, Hope," napomenul ma. „Nikdy nevieš, kto ťa môže počuť." Pokračoval: „Takže hovoríš, že tvoj otec je Finn Blue?" 

Zaskočená som reagovala: „Odkiaľ vieš jeho meno ? Ja som ti ho nepovedala."

Ospravedlnil sa: „Musím ísť, porozprávame sa neskôr."

„Čo? To ma tu necháš len tak stáť ?" ale to už Caspar dávno odišiel a nemohol ma počuť.

Vrátila som sa na omšu. Kňaz začal kázeň a ja som sa začala dusiť otázkami typu:

Prečo si myslel, že ho sledujem ?

Odkiaľ pozná môjho otca ?

Prečo Caspar ignoruje moje otázky ?

Musím to zistiť. Po omši som povedala mame, nech ma zavezie na obed s Larou do UpKing's.

Lara sedela celá bez seba za stolom.

„Povieš mi čo sa ti stalo, že si taká nervózna alebo žeby šťastná ?"sadla som si za stôl, ktorý pre nás Lara vybrala.

„Popravde,som aj nervózna, aj šťastná, lebo som pozvala Roba na rande."

Neverila som: „Môjho brata ? Na rande ? S tebou ? Neviem, či je to dobré alebo zlé."

Lara sebaisto povedala: „Je to určite dobré. Ved' ako by som ho mohla pozvať na rande, keby sme sa nestretli ?"

„Počkaj,chápem dobre, že keď sme dnes boli my v kostole bez Roba, lebo námpovedal, že sa necíti dobre, on bol s tebou vonku ?"

„Boli sme na bowlingu. Vieš, aký je tvoj brat všímavý ? Opýtal sa ma,prečo som nervózna, a ja som mu povedala, že preto, lebo som s ním na rande a že ho chcem aj ja na oplátku pozvať von. A potom..."

„Čo bolo potom ?" vyzvedala som.

Pokračovala celá červená: „Potom ma pobozkal."

Zhnusená som jej povedala: „Fuj! Neviem si predstaviť, že by si chodila s mojím bratom !"

„Nemusíš si to predstavovať, je to pravda. Chodíme spolu. Povedal to Rob,keď sa na mňa pýtal jeho kamarát, ktorý ma chcel zbaliť. Nie je to úžasné ? Keď si ma zoberie za ženu, budeme rodina Hope, tak ako sme vždy chceli. Nebudeme síce sestry ale to nevadí."

„Som rada že si šťastne zaľúbená, ale prečo do Roba ?" spýtala som sa zdesene.

Zasmiala sa: „A čo mám radšej chodiť s Adriánom ?"

„Myslím že máš pravdu Lara." vzdala som to.

Súhlasne kývla: „Tak to oslávme! Čašník," zatlieskala, „prines nám dve koly a dva kúsky čokoládovej tortičky."

„Hneď to bude," prijal objednávku čašník a nechal nás osamote.

„A čo ty, Hope ? Čo máš nové ?" opýtala sa a z tónu jej hlasu bolo jasné, že dúfa, že ju netromfnem s odpoveďou.

Chcela som jej povedať o zvláštnom rozhovore s Casparom, ale nakoniec som len dodala: „Nič, len že môj brat má novú priateľku, ktorá je zhodou okolností moja najlepšia kamarátka."

Lara nadšene zatlieskala rukami a usmiala sa: „Takto sa mi to páči."

Keďnám čašník priniesol koly a tortičky, tak som zaplatila, a hneď ako odišiel, sa Lara spýtala: „Je pravda čo hovoria Kim a Bea ?"

Čudne som sa na Laru pozrela: „A čo hovoria ?"

„Nó...,"začala, „že teraz v dome pani Carterovej býva Caspar ?"

„Áno,býva tam Caspar." prisvedčila som. „A prečo by som to mala vedieť práve ja ?"

Lara sa usmiala: „Pretože neverím Kim a Bei, a ty, zlatko, tam bývaš."

„Aha,"usmiala som sa, „budem mať novú ségru." zmenila som tému rozhovoru.

„Čo? Tvoji rodičia sa zbláznili ?" kašľala.

„Neviem,čo sa im v hlavách porobilo, ale bude v mojom veku. Má šestnásť, ale adopcia potrvá asi pol roka."

„To si ma vážne milo prekvapila," usmiala sa Lara, „myslíš, že bude zlá alebo dobrá ?"

„Dúfam,že dobrá, lebo ak nie, tak ju sama vyženiem z domu, to ti sľubujem." myslela som to vážne, ale aj tak som sa zasmiala a nevedela som prestať. Potom sa ku mne pridala aj Lara a museli sme sa napiť.

„Na zdravie !" zaželala som.

„Na náš vzťah s Robom !" zaželala si Lara.