Vyvolená

17.kapitola

Domov som prišla o štvrtej. Adrián s Robom hrali v obývačke X-box.

„Čau,mala si rande ?" zasmial sa Adrián, keď som sa zvalila unavená na gauč.

„Nie,a keby som aj mala, čo ťa do toho ?" podpichla som ho.

„Nič,ja len, že kde si tak dlho bola ?" zdvihol ruky nad hlavu, ako keby ho zatkli na krádež.

„Bola som v UpKing's s Larou a Nickom."

„Nebalil Nick Laru, že nie ?" uisťoval sa Rob.

„To skôr ona jeho." tľapli sme si s Adriánom. Vždy sme si z Roba uťahovali, ak išlo o dievčatá.

„To nie je smiešne Hope." hneval sa Rob.

„Hope je po mne. To sa mi páči." povedal zamyslene Adrián.

„Možno v správaní. Zato vzhľad má po mne," usmial sa Rob, „kde si bol, keď Boh rozdával krásu ? Veď záchodová misa je krajšia ako ty." rýpal Rob do Adriána. Samozrejme, Adrián nie je škaredý, to iba Rob žiarli na Adriánove husté vlasy.

„Toto si odskáčeš." prestal hrať X-box a hodil do Roba vankúš.

„Vankúšová vojna." kričal a smial sa Rob. Chovali sa ako malé deti.

„Viete,aký tu bude neporiadok ?" upozorňovala som ich.

Rob do mňa hodil vankúš: „Nekaz zábavu."

„Len počkaj." udrela som ho vankúšom.

„Útok na Hope !" rozkázal Adrián. Šteklili ma, potom som ich zase ja bila vankúšmi. Smiali sme sa a naháňali sa po obývačke.Nechtiac sme rozbili nejakú voňavku. Smrdela od nej celá obývačka.Nevenovali sme tomu nejakú zvláštnu pozornosť, až kým neprišla Amanda:

„Moja voňavka !" skríkla.

„Pozor,blíži sa tsunami." smial sa Adrián a ukazoval na Amandu.

„Rozbili ste mi voňavku." hnevala sa Amanda.

„Ale veď načo ti bola ? Aj keby si si ju na seba vyliala celú, smrdela by si." pokračoval Adrián. My s Robom, sme sa dusili od smiechu.

„To si odskáčete." odišla zahanbene.

„Ropucha!" ohlasoval ju Adrián, „Zabudla si si tu ten smrad, čo si doniesla." Všetci traja sme vybuchli do smiechu. Keď sme sa dosmiali a upokojili, povedala som vážne:„Neznášam ju !"

„Nie si sama." ubezpečil ma Rob.

„Nepatrí do tejto rodiny." zhodol sa s nami Adrián.

„Áno,ale otec stojí na jej strane. Mali by sme tu upratať, kým príde domov." rozhliadla som sa po izbe.

„Sú dve strany. Ty verzus Ropucha ? Tak v tom prípade som na tvojej strane." postavil sa za mňa Rob.

„Súhlasím s Robom, tým si môžeš byť istá," postavil sa zo zeme Adrián,„mama bude tiež na tvojej strane."

„Hádam,"dúfala som, „zajtra večer má prísť, však ?"

„Áno,idem pre ňu na letisko." pritakal Rob.

„Pôjdem s tebou." rozhodla som sa.

„Môžem ísť s vami ?" ozval sa s nádejou v hlase Adrián.

„Žiadny problém."

„Aspoň môžem začať nahovárať mamu na našu stranu. Jej podpora by sa nám teraz zišla." prechádzal si prstami po brade Adrián.

„Sedím na prednom sedadle." rýchlo som oznámila Adriánovi. Vždy sme takto pretekali, kto tam bude sedieť. Skoro vždy som túto súťaž vyhrala ja. Adrián často zabúdal.

„Okej."lenivo sa vzdal.

Pri hudbe, ktorú pustil Rob čo najhlasnejšie, sme obývačku upratali celkom rýchlo. Ja s Adriánom sme napodobňovali, že sme speváci a Rob je bubeník. Skákali sme a triasli hlavami tak, aby nám do tváre padali vlasy. Keby nás niekto takto videl, pomyslel by si o nás tie najhoršie veci. Pravdepodobne. Ale nás to baví už od detstva. Aj keď sme už skoro dospelí, chováme sa dosť detinsky.Mne to neprekáža. Nakoniec sme sa unavení zvalili na gauč.Priniesla som z kuchyne kolu a súťažili sme, kto svoj pohár vypije rýchlejšie. Milovala som situácie, keď som sa s bratmi mohla takto blázniť. Strašne nás to zbližovalo. Skrátka, keď som potrebovala rozveseliť, postarali sa o to. Tak, ako teraz.

„Som rada, že vás mám." usmiala som sa na nich.

„Aj my sme radi, že ťa máme." objal ma Rob. K objatiu sa pridal aj Adrián.

Vzniklo veľké súrodenecké objatie, v ktorom som sa po dlhom čase opäť ako súčasť niečoho dôležitého. Ako súčasť rodiny.