Vyvolená

47.kapitola

Predierala som sa tancujúcimi ľuďmi, aby som sa mohla dostať do kuchyne,dnes večer to bol sklad s alkoholom. A presne to som potrebovala.Našla som nejakú poloprázdnu fľašu vodky, neváhala som a odpila si za dúšok rovno z fľaše. Zaklonila som hlavu, a čakala, kedy prejde pálivá chuť v hrdle. Rozptýlila ma jedna známa, moja spolužiačka Sara. Chvíľku sme sa rozprávali čo máme nové,potom mi zablahoželala k narodeninám. Vraj sa jej oslava veľmi páči a aj ona plánuje takú urobiť, keď bude mať o mesiac osemnásť, takže ma pozýva. Konečne mi dala pokoj a odišla.Pozrela som na fľašku, ako keby mi mala povedať, či si z nej mám odpiť, alebo nie. Zaklonila som hlavu a poriadne sa napila. Niekto do mňa vrazil, zrejme opitý študent, a vodka mi zabehla.Rozkašlala som sa, ale nepomáhalo to. Išla som rýchlo do kúpeľne,napiť sa studenej vody. Nanešťastie, kúpeľna bola obsadená.Rýchlo som teda utekala do kúpeľne na poschodí. Vypľula som sliny so sladkou a zároveň pálivou chuťou vodky do umývadla.Spláchla som ich prúdom vody a tiež som sa napila. Bolo to omnoho lepšie. Zrazu som niekoho počula, ako sa hrabe v mojej izbe.Otvorila som potichu dvere. Caspar stál chrbtom otočený ku mne,prehrabujúc sa vecami na mojom pracovnom stole. Zostala som ako obarená. Čo tu, doparoma hľadá ? Nebol už na odchode ? Vodka mi už v krvi zaúčinkovala, takže som mala viac guráže postaviť samu.

„Ako si si dovolil vojsť do mojej izby bez toho, aby som o tom vedela ?"vôbec to nevyznelo tak drsne, ako som plánovala.

„Nebolo zamknuté." niečo schmatol z môjho stola a dal si to do vrecka.Rovno predo mnou mi niečo ukradol z mojej izby, z môjho stolíku.Čo si to dovoľuje ? Čo si o sebe tento mladý pán myslí ?

„To je jedno, či bolo alebo nebolo zamknuté. Nemáš dôvod, ani právo chodiť do mojej izby kedy sa ti zachce !" rozhorčovala som sa.Zavrela som dvere.

„Ja si izbu vždy zamykám. A potom nemám problém, že mi do nej lozia cudzí ľudia." hral sa s pírsingom na obočí. Žmolil ho medzi prstami, tak dlho, že som mala pocit, že o chvíľu stratí striebornú farbu.

„Mňa nezaujíma, že ty si zamykáš izbu. Ako by si reagoval, keby niekto vojde do tvojej izby bez tvojho dovolenia ?" založila som si ruky vbok.

„Zaujímavá otázka," urobil dramatickú prestávku, „asi by som ho z nej vykopal von a potom by som ho ešte prizabil, pretože by som si nemienil zašpiniť izbu jeho krvou." naklonil hlavu nabok a zdalo sa, že si predstavuje celú situáciu. Striasla som sa z predstavy,že by bol schopný niečo také urobiť.

„Tak vidíš, to isté s tebou môžem spraviť aj ja." spravila som výhražný krok k nemu. Ani sa nepohol, iba sa na mňa s výsmechom v očiach pozeral.

„Pochybujem,že je v tebe toľko sily, Princezná." už som naozaj stratila nervy. On sa naopak, dobre bavil.

„Nehovor mi tak, a vráť mi, čo si zobral z môjho stolíka." vystrela som pred neho dlaň.

„Budem ti hovoriť ako ja chcem a nie." obišiel ma a zamieril k dverám.Vykríkla som, čo ma prvé napadlo, že ho zastaví, len aby neodchádzal a vrátil mi vec, ktorú mi ukradol rovno pred očami.

„Caspar Nathaniel Justics, okamžite sa vráť a daj mi, čo si zobral !" zabralo to. Pomaly sa otočil.

„Čo si to povedala ?" pomaly vyslovoval každé slovo.

„Že mi máš vrátiť to, čo si mi zobral." čakala som.

„Nie,nie," pokrútil hlavou, už som chcela protestovať, prečo mi to nechce vrátiť, keď pokračoval, „chcem počuť, čo si povedala predtým. Zopakuj to ešte raz."

„Povedala som tvoje meno a priezvisko. Čo je na tom také...?" a vtedy som pochopila. Tak teraz som sa namočila do prúseru až po uši. Ako mu vysvetlím, že poznám jeho druhé meno ? Bude sa hnevať, keď mu poviem, že som si čítala jeho životopis ? Panebože, samozrejme, že sa bude hnevať. Bude zúriť. Musím si rýchlo niečo vymyslieť. No myseľ mi prestala pracovať, nápady mi vypadli.