Vyvolená

93.kapitola

Andy ma ťahal do auta. Čakala som, že v ňom bude aj ten muž v kabáte, no Andy ma posadil na sedadlo spolujazdca. Upozornil ma, nech sa neskúsim utiecť, vraj ani nemám kam. A naozaj. Poobzerala som sa okolo a...nič. Iba tá jedna budova, odkiaľ ma pred chvíľou vytiahol tento pokrytec. Boli tu iba šíre polia a kde tu nejaký strom. V diaľke som uvidela les. Možno by som sa v ňom vedela ukryť, ibaže kým by som tam peši prišla, chytili by ma aj trikrát. Polia ešte sťažovali môj plán na útek, pretože by som bola príliš nápadná. Svoje šance na útek mi zmaril Andy, ktorý nastúpil do auta a naštartoval. Kľúče boli v zapaľovaní. Ja sprostá krava, som si to nevšimla. A mala som dosť času na to, aby som zobrala auto a odfrčala preč. Môj mozog prestával pracovať. Bola som vyčerpaná, dehydrovaná a ťažko sa mi dýchalo, pretože ústa som mala prelepené lepiacou páskou. Zvláštne bolo, že ruky aj nohy som mala voľné. Pozrela som sa na Andyho. Bol vysoký, no ako palička. Ale pri preraďovaní sa mu zakaždým napli svaly a okamžite som si rozmyslela, že ho skúsim napadnúť. Nič by mi to nepomohlo, iba by som ho naštvala a prihoršila si tým. Ticho som teda sedela a sledovala okolie. Kam ideme ? Chcela som sa spýtať, ibaže tá sprostá páska mi to, prekvapivo, nedovolila. Išli sme po prašných cestách asi desať minút, keď Andy spomalil. Prechádzali sme okolo malého jazera, za ktorým bola nejaká lúka. Čo tu chce so mnou robiť ? Hlavou sa mi premietali tie najhrôzostrašnejšie predstavy. Telo sa mi začalo chvieť a opäť sa mi chcelo zvracať. Andy vypol motor. A kľúče nechal v zapaľovaní... 

"Vystupuj !" otvorili sa dvere na mojej strane. Pomaly som sa zošmykla zo sedadla vysokého džípu. Schmatol ma za lakeť a niekam ma ťahal. Bolelo to. Chcelo sa mi kričať, nadávať, plakať, kopať... A ani jedno z toho som nemohla. A akonáhle som zdvihla zrak a pozrela sa, kam to ideme, telo mi stuhlo. Môj pohľad sa stretol s Casparovým. Srdce mi zamrelo, chcela som mu vbehnúť do náručia. Mala som kopec otázok, ale v tej chvíli ma nezaujímali. Andy mnou trhol a pokračovali sme bližšie k nim. Až vtedy som si uvedomila, kto je tam s Casparom. 

"Otec ?!" povedala som hneď potom, ako dal Andymu pokyn, nech mi dá dolu pásku z úst. 

"Ahoj, dcéra moja." usmial sa. Načo sa tu hrá ? Na vzorného otecka ? Panebože, to je...

"Nehovor mi tak ! Nie som tvoja dcéra, odkedy si zabil moju mamu !" vyhŕkli mi prvé slzy. Zmätene som sa obzerala okolo seba. Prečo som tu, prečo je tu Caspar ? 

"To nemôžete !" ozval sa Caspar hrmeným hlasom. 

"Andy, nechaj nás samých, ale buď na blízku, ďakujem." prepustil môj otec Andyho a ten ma sotil na zem. Caspar vykročil ku mne. 

"Ani sa nepohni, lebo vystrelím skôr, ako by sme všetci chceli." nadvihol obočie a pohral sa so zbraňou v ruke. 

"Čo chceš ?! O čo ti kurva ide ?" kričala som naňho. Postavila som sa zo zeme a chcela som ísť k nemu a... čo, Hope, dať mu facku ? Hah,... už som bola len na tri kroky od neho, keď zdvihol ruku a namieril. Pozerala som sa priamo do čierneho oka zbrane. V tom momente som pochopila. Nešlo o Caspara, ale o mňa. Finn ma chcel zabiť kvôli Casparovi. Chcel mu spôsobiť bolesť, stratu... Ale prečo, však Caspar mu nikoho... Pomaly som sa obrátila ku Casparovi. Videla som, že zadržiava slzy. Caspar plače ? 

"Je mi to ľúto, Hope. J-ja..." pozeral sa mi do očí a kajal sa. V tej chvíli akoby mi vytrhli srdce z hrude. Nemala som viac chuť žiť. Chcela som zomrieť. Caspar mohol za smrť mojej matky. Neviem prečo, neviem nič, ale cítila som, že to tak je. Veľakrát mi o tom chcel povedať viac, ibaže ja som odmietala, pretože to bolo príliš čerstvé. Keby som vtedy vedela,... 

"Zastrel ma, keď to má byť." otočila som sa tvárou k Finnovi. Škeril sa od ucha k uchu. Z očí mi padali slzy, už som takmer ani nič nevidela. Čakala som na výstrel. Neprišiel. Namiesto toho som počula Caspara.

"Keby som vedel, že môj otec je namočený s týmto tu," ukázal na Finna, "nikdy by som sa k tebe nepriblížil. Hope, počúvaj ma, ja som o tom nevedel ! Nikdy by som ti nedokázal ublížiť !" v jeho hlase sa s každým slovom strácala nádej. Jeho slová sa do mňa zabodávali hlbšie a hlbšie. Hrýzla som si spodnú peru, aby som sa nerozvzlykala na plné obrátky. Ticho som tam stála, ohúrená a bez slova čakala na svoj osud. Prenechala som to v rukách ich dvoch. Nevedela som, čo mám povedať. Hlavou sa mi premietalo všetko, čo sme s Casparom zažili. Pri týchto spomienkach sa mi trochu vyjasnila myseľ. Myslím, že som sa aj trochu pousmiala. Ak mám teraz zomrieť, nech sa tak stane. Ľúbim Caspara a ak mám zomrieť, aby on mohol žiť, pokojne to urobím. Nedovolím, aby sa mu niečo stalo. 

"Ľúbim ťa." poslednýkrát som Casparovi vyznala city a pozrela som sa do jeho zmyselných očí. Bolo v nich toľko emócií, no vybrala som si z nich iba jednu. Nežnosť, s akou na mňa pozeral. Tú som mala vždy najradšej. Človek si nikdy neváži, čo má, až kým sa nepriblíži k strate. A ďalej v nich bola nádej. Nesmiem ho tu nechať ! Toto ešte nemôže byť koniec ! 

"No, vyzerá to tak, že už ste si povedali, čo ste chceli. Hope," pozrel na mňa Finn, "naozaj ma mrzí, že to musí takto dopadnúť. Ale, taký je život, čo ?" nadvihol obočie. Iba som mlčky prikývla. 

"To nič." sklonila som hlavu. 

"Vieš, vy dvaja... nikdy by vám to aj tak nefungovalo, povedz, Caspar, nie je tak ?" povedal posmešne. Bolo mi z neho zle. Chcela som sa naňho vrhnúť a zničiť ho. Nemala som šancu. 

"Drž hubu, ty skurvysyn !" Caspar sa vybral naším smerom. 

"Stoj, lebo vystrelím !" varoval ho. Caspar nezastal. Už bol takmer pri nás keď otec stlačil spúšť. 

"Nieeee !" bolo posledné, čo som počula. V hlave mi rezonovala obrovská bolesť. Nedala sa prirovnať k ničomu. Videla som pred sebou mamu, Roba, Adriána, ako sa naháňame na nejakej lúke. Mama sa smiala a bola šťastná, celkom živá. Rob a Adrián sa so smiechom doťahovali. Potom sme si sadli a nohy sme si namočili do príjemne chladivej vody malého jazierka, ktoré bolo pri lúke. Tu, na tejto lúke, kde teraz ležím s hlavou v guľke, sme sa ako deti hrávali aj s mamou. Otec tu bol len párkrát, možno štyri, päť. Potom sa mi ako na plátne premietali všetky osoby, ktoré som doteraz spoznala. Lara, Chriss, Amanda, Peter, Sam, Yasmin, Chloe, Andy...  A nakoniec Caspar. Znova som zažila každý okamih strávený s ním. To, ako prišiel ku nám do triedy, ako nový žiak, ako som doňho narazila so skejtboardom, ako som sa šmykla a on ma zobral do nemocnice, ako mi chcel opraviť štvorkolku, ako ma vedel vždy rozosmiať, ale i mi vytvoriť vrásky na čele, ako vedel o mojom tajnom mieste, všetky tie noci, kedy som vedela, že je len môj a všetky tie dni, kedy som vedela, že je tu pre mňa, nech sa deje čokoľvek. Chcela som mu za to všetko poďakovať. Nič okolo seba som však nevnímala. Čím dlhšie som tam ležala, tým, menej som cítila bolesť. Aj tú fyzickú, aj tú psychickú. Nemohla som dýchať, niečo teplé a husté sa mi valilo z hrdla do úst. Viem, že keď na mňa otec vystrelil, Caspar ma chytil do náručia. Teraz asi ležím na ňom a on sa musí dívať, ako mi u očí vyprchá všetok život. Asi by mi to malo byť ľúto, ale nevedela som cítiť. Akoby som už ani nebola. Myseľ mi pracovala, ale srdce a telo nie. Vedela som, že toto je koniec, že zomieram. Zachránila som ho. Urobila som to pre Caspara. Obetovala som sa preňho rada. Milovala som ho. Dúfam, že to vedel. 

"Milujem ťa, princezná." povedal a jeho posledný bozk, ktorý mi venoval na čelo, som ucítila. Možno som sa aj pousmiala, chcela som sa. Môj život sa skončil rýchlo, ale mal zmysel. Pretože som spoznala Caspara. 

Bola som malá a utekala som mame do náručia. 

"Už sme spolu." usmiala sa a zašepkala mi do vlasov. Jej úsmev bol žiarivý, ako svetlo na konci tunela, ako slnko, ktoré vyjde v zamračený deň. Objala som ju a dala jej bozk na líce. Necítila som bolesť. Bol to pocit, akoby bolo vo mne prázdno, no príjemné prázdno. Potom som v teplom matkinom náručí zaspala. Už som nemyslela na nič. Celú ma pohltila tma. 

AHOJTE !!! 

Takže, blížime sa pomaly ku koncu ! Takmer som sa rozplakala pri písaní tejto kapitoly, ale samu ma prekvapil dej tejto časti. Som zvedavá, čo na to poviete vy ! 

Vaša Bibiana :-* !