Vyvolená

81.kapitola

„Hope ?"otvorili sa dvere.

„Ahoj." pozdravila som Iana.

„Čo tu robíš ? Takto neskoro ? Ako si prišla ?" pozrel sa do diaľky, hľadajúc moje auto.

„Prišla som za Casparom." odpovedala som sčasti.

„Aha... tak, poď ďalej." ustúpil nabok, aby som mohla vojsť do veľkej mramorovej predsiene. Zaplavili ma spomienky na noc, keď prišiel Caspar domov takmer mŕtvy. Odvtedy som tu nebola.

„Idem za ním." povedala som a vybrala sa smerom, ktorým boli sklené schody. Mala som z nich stále strach. Bolo to ako kráčať vo vzduchu.

„No, vieš...," za chrbtom sa mi ozval hlboký Ianov hlas, „on... tu akosi nie je." Čože ? Môj výraz plný otázok donútil Iana niečo povedať.

„Neviem, kam išiel. Iba mu niekto volal, a už ho nebolo, nikomu nepovedal, čo sa stalo. Odišiel pred chvíľou, je to asi hodina." vložil si ruky do vreciek svojich čiernych teplákov. Jeho vysvetľovanie ma rozrušilo.

„Si si istý, že nevieš, kam mohol ísť ?" vyšetrovala som.

„Hádam mi neveríš?!" obraňoval sa.

„Nie," pokrútila som hlavou, „ja len... Kam mohol odísť takto večer ?" bála som sa, že je za tým niečo viac. Niekto viac.

„Večer ? Je štvrť na jedenásť !" rozhodil rukami. Premkol ma nepopísateľný pocit úzkosti, podozrenia, strachu a hnevu. Keď som sa sem vybrala,dúfala som, že bude doma. Lenže nie...

„Volal si mu ?"opýtala som sa s nádejou.

„Pravdaže volal," odfrkol si Ian, „aby som sa dozvedel, či sa stalo niečo vážne. Nezdvíha, myslím, že si vypol zvonenie." skonštatoval. Tvár som si skryla do dlaní a zhlboka si vydýchla.

„Ja z neho raz zošaliem ! Ani nevie, ako sa oňho teraz bojím !" vravela som si do dlaní.

„Len neplač, áno? Nemám to veľmi rád... J-ja...neviem utešovať ľudí, takže by ti bolo ešte horšie." naklonil hlavu nabok, akoby sa mi chcel pozrieť do tváre.

„Skúsim mu zavolať," siahla som do vrecka, „dočerta, nezobrala som si mobil !" zanadávala som.

„Tu máš, skús to z môjho." podal mi Ian ochotne svoj.

„Ďakujem." vytáčala som Casparovo číslo. Prosím, zdvihni to !

„Len si poslúž, cíť sa tu ako doma, ja musím ísť teraz niečo vybaviť. O desať minút som späť." ubezpečoval ma Ian. Chápavo som sa naňho prinútila usmiať.

„Pôjdem do Casparovej izby." zložila som mobil, ktorý dokola hlásil, že účastník telefónu na druhej strane neodpovedá.

„Tak čau !" kývol mi Ian a zabuchol vchodové dvere. Zaujímalo by ma, kde sú všetci ? Opatrne som kráčala po tých nepríjemných presklených schodoch a rozmýšľala, kam by mohol Caspar ísť, v túto neskorú hodinu. Je možné, že nerátal s tým, že prídem, a išiel... Nie! To by mi neurobil ! Určite nikoho iného nemá... To predsa nemôže... Konečne som vyšla po schodoch a hore som začula dievčenský hlas. Vychádzal spoza dvier druhej izby napravo.Zaklopala som a strčila hlavu dnu. Yasmin ležala na posteli a telefonovala.

„Ahoj, prepáč, že ťa vyrušujem, len som ti chcela dať vedieť, že som prišla."usmiala som sa na ňu.

„Počkaj chvíľu,"povedala do telefónu a obrátila sa na mňa, „ahoj, jasné, mne to nevadí." úsmev mi opätovala, čomu som sa začudovala. Viem, že ma nejak obzvlášť nemusí. Práve preto, že chodím s Casparom. Už som chcela zavrieť dvere, keď som sa spýtala: „A...nevieš náhodou, kam šiel Caspar ?"